…MY ĽUD SPOJENÝCH NÁRODOV,ODHODLANÍ..


napsal tatko

V roku 1945 delegáti päťdesiatich krajín sveta (vrátane vtedajšieho Československa) otrasených II. svetovou vojnou vydali Chartu Organizácie spojených národov v „odhodlaní uchrániť budúce pokolenia pred metlou vojny“.

Potrebujeme po 70-tich rokoch „otras“ podobných rozmerov na to,aby sme rovnaké odhodlanie nadobudli znovu?

Odhodlanie naprieč kontinentmi,národmi a svetonázorom „zjednotiť svoje sily pre zachovanie medzinárodného mieru“ a „zaviesť metódy zaručujúce,že sa ozbrojené sily budú používať len v spoločnom záujme“.

Odhodlanie „ vytvoriť pomery,v ktorých možno zachovať spravodlivosť a úctu k záväzkom vyplývajúcim zo zmlúv a iných prameňov medzinárodného práva“.

Odhodlanie pre naplnenie týchto dávno daných,ale aj súčasných a ešte len tvoracich sa vízií nášho spolužitia.

Bez odhodlania k radikálnym zmenám,nás zajtrajšok nájde beznádejne nepripravených na výzvy,ktoré prináša.Ak sme dnes plne zaneprázdnení hasením dôsledkov našich doterajšich polovičatých riešení problémov,ako zvládneme daľšie,prichádzajúce?

Všeobecne akceptovaným spôsobom riešenia problému sa stalo jeho premenovanie,zmena parametrov jeho vnímania,prípadne presunutie jeho dopadov do budúcnosti.I keď mnohokrát chápeme,že istý status sme dosiahli neudržateľnou metódou,radšej prijmeme kontraproduktívnu metódu jeho udržania,než by sme z neho boli ochotný ustúpiť.

Vo všeobecnosti uprednostňujeme odstraňovanie následkov,pred riešením príčin.

Navykli sme mantinelom nášho pohybu vpred natoľko,že ich blížiac sa k priepasti odmietame zbúrať,argumentujúc ich doterajšou spoľahlivosťou.

O peniaze nám ide vždy až v prvom rade.

Názorového oponenta ostrakizujeme,ale v jednaní s obchodným partnerom sme vždy schopný nájsť kompromis.

Máme nespochybniteľnú rovnosť v právach,ale obrovskú nerovnosť šancí dosiahnuť spravodlivosť.

Napriek deklamovanej demokracii je dosah absolútnej väčšiny z nás na správu vecí verejných minimálny.

Schopnosť každého z nás zmeniť politiku svojej vlády je rovnako obmedzená,ako schopnosť našej vlády zmeniť globálne dianie.Paradoxne svetové dianie ovplyvňuje zopár jednotlivcov obmedzených len rozdielmi v ich záujmoch.

Vojna je ozbrojený boj na dosiahnutie politických cieľov.

Politiku však bezpochyby určujú záujmy rozhodujúcich ekonomických „hráčov“.

Akou silou na určenie politiky teda disponuje občan,ak práve nieje jedným z nich?

Ak sa dnes svet blíži veľkému vojenskému konfliktu,je to dôsledok vôle občanov?

Nikdy som neuveril Margaret Thatcherovej,že „there not alternative“,ani si nemyslím,že „another World is possible“ len antikapitalisticky,alebo priamo komunisticky.Verím,že kde je vôľa,tam je aj cesta.Som si istý,že riešenia sme schopný nájsť,ak ich hľadáme.

Politika,ako správa vecí verejných nemôže byť ovládaná ekonomikou,ako časťou verejného života zameranou na materiálne zabezpečenie života spoločnosti.

Ekonomika by mala určovať objem,nie spôsob rozdelenia produktu.

Nastolenie takého stavu,však vyžaduje zásadné zmeny.Môžeme sa o ne systematicky pokúšať,alebo sa k nim necháme prinútiť okolnosťami.

Záleží len na tom,či už sme na takéto zmeny odhodlaní.

Po 6. auguste 1945 však platí,že na získanie tohto odhodlania si ďaľšiu svetovú vojnu už nemôžme dovoľiť.

 

Příspěvek byl publikován v rubrice tatkovy lekce se štítky , , . Můžete si uložit jeho odkaz mezi své oblíbené záložky.