George Soros, Ukrajina a my tu doma


napsal Seriový samovrah

Napísať pár riadkov o tomto fenoméne dnešnej doby, ktorým George Soros určite je, ma dotlačili okolnosti posledných mesiacov. Hľadanie agentov Kremľu, konšpirátorov a šarlatánov za každým nesúhlasným postojom, hony na čarodejnice na hony vzdialené zdravému rozumu vo svojej argumentácii, vedené často zo stále sa opakujúcich, ale už aj nových – úst, profilov, či blogov, často majúci veľký problém zamyslieť sa nad pozíciami, ktoré zastávajú a možno ich len čiastočne, bez negatívnych emócií, či predsudkov porovnať s pozíciami, ktoré tak často a radi kritizujú. Nazval by som to ako absenciu snahy o objektívne posudzovanie udalostí, založenej na analýze rôznorodých aktuálnych spravodajských, historických, či iných zdrojov informácií s využitím svojho vlastného najlepšieho úsudku pri kreovaní vlastného názoru, ktorý nie je motivovaný finančne alebo inak prospechovo.

Narážam aj na frontu, či ideovú líniu niektorých našich denníkov a celebrít politickej alebo kultúrnej sféry, akoby netrpiacich iný názor, možno zo svojej vlastnej predstavy výnimočnosti, či predstavy výnimočnosti a väčšej vznešenosti vlastných, prípadne prebraných názorov, za každú cenu sa snažiacich vysmiať iný, nový pohľad na svet, využívajúc metód, za ktoré by sa nemuseli hanbiť ani tie najodpornejšie diktatúry, hľadajúce verejných nepriateľov či otrocké duše. Inšpiroval, lepšie povedané udivil ma Denník M, s podtitulom Nezávislé Noviny, kde som po všetkých pľuvancoch na Lavrova pri kladení vencov na Slavíne, ministra v službách najväčšieho zla tesne pred Hitlerom, kde si RT nebude musieť domýšľať trúfalých odporcov NATO, narazil, čuduj sa svete, na článok Ak Európa stratí Ukrajinu, cena bude obrovská od Georgea Sorosa. Čo je mimochodom v poriadku, pretože rád si prečítam jeho videnie udalostí, aj keď s ním ťažko môžem súhlasiť. Len mi nie je celkom jasné, v čom je napríklad taký Putin horší, než taký Soros.

Čo sa týka Georgea Sorosa (narodený 12. august 1930 v Budapešti), kto by aspoň raz nepočul o tomto šikovnom finančníkovi a filantropovi. Dajú sa o ňom iste napísať knihy. To je nepochybné. Niekým nenávidený, niekým zbožnovaný a s troškou humoru, prevažne tými, ktorých dotuje, prípadne tými, ktorí by chceli, aby ich dotoval. S povesťou finančného špekulanta a záľubou spôsobiť politické zemetrasenie v ktorejkoľvek krajine, predovšetkým v postkomunistickej Európe, nie je neznámym ani na Slovensku, kde aktívne pôsobia jeho organizácie. Je zakladateľom Soros Fund Management a Open Society Foundations (OSF), pričom druhá menovaná aktívne funguje vo viac ako 70 krajinách sveta a podľa oficiálnej webovej stránky ide o filantropickú organizáciu, podporujúcu demokraciu a ľudské práva. U nás ju poznáme ako Nadáciu otvorenej spoločnosti. Proklamované ciele sú vznešené.

George Soros pôsobí a ovplyvňuje svetové financie a tým aj svetovú (geo)politiku viac ako polstoročie a hľadať krajinu, ktorá prešla politicko-spoločenskými turbulenciami bez jeho prispenia, prostredníctvom jeho nevládnych organizácií je snáď nemožné, tak ako zmapovať všetky organizácie vo všetkých krajinách sveta s jeho priamou či nepriamou podporou. Napríklad je donorom organizácií ako Human Right Watch či Transparency International, pričom druhé menovaná chrlí v poslednom období dôkazy o vojnových zločinov tých „zlých“,

teda separatistov na východe Ukrajiny. Od roku 1984, teda od vzniku OSF (pôvodný názov bol Open Society Institute), dotoval tieto organizácie sumou viac ako 7 miliárd dolárov. Pri ďalšom čítaní jeho oficiálnych stránok je výpočet jeho filantropických činov v skutku úchvatný, no na nezištnosť jeho filantropickej činnosti vrhajú tiene jeho snahy o zmeny režimov, často aj regionálneho usporiadania (a rovnako neskrývanej snahy o zmenu usporiadania svetového), ktoré majú možno za následok viac zničených životov, než jeho filantropické snahy zachránia, či zlepšia.

Bol pri tzv. „demokratizácii“ všetkých postsovietskych krajín, vrátane Ruska. Je známy svojou finančnou podporou hnutiu Solidarita, či Charta 77 a svoju prvú OSF vôbec založil v Maďarsku práve v roku 1984 s rozpočtom 3 milióny dolárov. Neskôr, v roku 1988 pokračoval v Poľsku, kde podporoval aj Adama Michnika, potom aj v Číne a Rusku. Treba uznať, že George Soros sa o svojich zamestnancov – disidentov vie postarať. Vo svojom článku z roku 2009 pre CNN s názvom V revolučných časoch sa aj nemožné stáva možným Soros spomína, že na Ukrajine založil Ukrajinskú obrodnú nadáciu (Ukrainian Renaissance Foundation) ešte dávno predtým, než Ukrajina získala nezávislosť, aby podporil občiansku spoločnosť založenú na demokratických hodnotách, no ako je nielen dnes celkom zrejmé, zbaviť ju všetkých väzieb na Rusko. Spomína aj na to, že integrácia do západného modelu demokracie a trhových princípov prebiehala viac-menej v poriadku v štátoch strednej a východnej Európy, problémom však boli krajiny bývalého ZSSR, kde tento proces zlyhal. Nová vládnuca moc v Rusku na začiatku 90. rokov si princípy demokracie, o ktorú on usiloval, jednoducho neosvojila a svoju neskoršiu moc založila na bohatých prírodných zdrojoch. Myslím, že toto George Soros Rusku vyčíta dodnes a jeho rozbitie na všetky tie malé štátiky je jeho najvytúženejším cieľom. Jeho nadáciám sa naozaj nedarilo vo všetkých krajinách. V Bielorusku Soros zatvoril svoju nadáciu ako referuje Judith Miller vo svojom článku z toho obdobia v New York Times. Bieloruské orgány začali trestné stíhanie voči niekoľkým predstaviteľom miestnej OSF a bola pokutovaná 3 miliónmi dolárov. George Soros ohlásil zatvorenie miestnej pobočky, pretože to považoval za politický útok. OSF v Bielorusku minula od roku 1994 viac ako 13 miliónov na šírenie otvorenej spoločnosti v Bielorusku a Lukašenko sa stal novým démonom v západných médiách na dlhé obdobie. V Rusku jeho filantropii a dokonca v roku 2012 prišli so zákonom o tzv. „zahraničných agentoch“ (foreign agents), ktorý ukladá povinnosť všetkým organizáciám so zahraničným dotáciami, angažujúcim sa v politike, registrovať sa práve ako zahraniční agenti a každý štvrťrok dokladovať svoju činnosť ministerstvu spravodlivosti. Tento krok bol samozrejme kritizovaný ako narušenie ľudských práv a nástroj na potlačenie opozície. Nedávno sa na zozname zahraničných agentov ocitla aj ruská Transparency International.

Domnievať sa, že finančník George Soros pôsobí prostredníctvom svojich organizácií a priameho sponzorstva vrcholovej politiky USA len preto, aby naplnil svoje filantropické chúťky vyznieva prinajmenšom naivne. Tvrdí síce, že „by uprednostňoval nebyť zaangažovaný v straníckej politike“, no zrejme to bez toho vo vrcholovom biznise nefunguje a očividne preto je pravidelným donorom politikov Demokratickej strany. Sú veci, ktoré si treba predplatiť a to vie aj George. Nebude to teda náhodou, že jeho aktivity ešte viac

prekvitajú vtedy, keď je v Bielom dome zastúpená administratíva práve z tejto politickej strany.

George Soros nemohol chýbať ani na Balkáne v prvej polovici 90. rokov a neskôr aj v Kosove. Na začiatku 90. rokov sa začala transformácia ekonomiky Juhoslávie za hlavnej účasti MMF a Svetovej banky, niečo podobné, čoho sme dnes svedkom na Ukrajine. Ako uvádza Michel Chossudovsky v analýze udalostí ešte v roku 1996 v článku Demontáž bývalej Juhoslávie, rekolonizácia Bosny a Hercegoviny, nastalo prevzatie kontroly nad centrálnou bankou, plánované bankroty, masívna privatizácia a eliminovanie verejného sektoru, vstup zahraničného kapitálu do priemyslu a bankového sektoru. K tomu „šokové terapie“ na obyvateľstve v podobe zmrazenia a neskoršieho znižovania miezd a sociálnej ochrany zo strany štátu. Úsporné opatrenia a reformy, ktoré sú bývalým krajinám Východného bloku ešte dobre v pamäti.

Bol napríklad aj v Macedónsku a podieľal sa na poskytnutí pôžičky na povojnovú rekonštrukciu krajiny v rámci jeho Medzinárodnej podpornej skupiny (International Support Group), ktorá bola zastúpená vládou Holandska a švajčiarskou bankou Bank of International Settlements. Okrem toho, že pre macedónsku vládu bolo podmienkou získania ďalšej pôžičky ďalšie znižovanie miezd, peniaze nikdy na žiadnu rekonštrukciu nešli a boli určené len na to, aby boli nimi vyplatené dlhopisy vlastnené Svetovou bankou. Nové dlhy na pokrytie tých starých. Business as usual. Likvidácia juhoslovanskej ekonomiky, výpredaj priemyselných podnikov a prírodných zdrojov, vrátanie podnecovania etnického napätia vedúceho k hrôzostrašnej občianskej vojne nie sú totožné s hodnotami prezentovanými na oficiálnych stránkach jeho Nadácií. Ak sa teda nemýlim.

Na jeho motivácie, a to nielen v Juhoslávii, si posvietil aj Neil Clark z New Statesman v roku 2003, kde sa pokúsil vypracovať jeho profil s názvom NS Profile – George Soros. Konštatuje, že od roku 1991 jeho miestna OSF natlačila do Miloševičovej opozície 100 miliónov dolárov. Peniaze boli vynaložené na financovanie politických strán, vydavateľstiev a tzv. „nezávislých médií“ vrátane Rádia B-92. Keď Miloševiča dostali nakoniec do Haagu a obvinili z vojnových zločinov, genocídy a zločinov proti ľudskosti, ako náhodou dôkazy poskytla predovšetkým Human Right Watch. Podobnú dávku filantropie predviedol George Soros prostredníctvom svojich organizácií aj v prípade Kosova. Ťažko nesúhlasiť s tvrdením Clarka, že Soros zarobil v každej krajine, ktorej pomohol byť „otvorenou“ (spoločnosťou). V Kosove investoval slabých 50 miliónov dolárov, aby si zabezpečil prístup k baniam v Trepči s ohromnými zásobami zlata, striebra, zinku a kadmia v hodnote 5 miliárd dolárov.

Ako dodáva Diana Johnstone v štúdii z roku 2000 pod názvom Prevzatie baní v Trepči: Plány a propaganda, kde sa zaoberá aj aktivitou Sorosom sponzorovanej Medzinárodnej krízovej skupiny (International Crisis Group), ktorá odporúčala KFOR a UNMIK prevziať kontrolu na 40 baňami, nachádzajúce sa prevažne, no nielen v Kosove, vrátane Stareho Trgu, ktoré patria k najbohatším ložiskám v Európe. Bolo nutné uzavrieť oblasť Zvecan z environmentálnych príčin, ktorú ešte spravoval srbský manažment a zisky prúdili do Juhoslávie. Bane mali byť obnovené a znamenať začiatok novej budúcnosti pre Kosovčanov (etnických Albáncov) a každému, kto bol nejakým spôsobom spojený s režimom v Belehrade, nedostal možnosť

v baniach ďalej pracovať. Odporúčal sa, ako inak, vstúp zahraničného kapitálu a zavedenie moderných štandardov. Všetko samozrejme v legálnom rámci a elegantne mediálne podané. George Soros pokračoval v zabehnutej schéme transformácie postsovietskych ekonomík 90. rokov , čiže „šokové terapie“ a „reformy“, aby neskôr vykúpil hodnotný štátny majetok za výpredajové ceny.

Modus operandi opakujúci sa s desivou presnosťou aj so svojimi následkami. Reformy, privatizácie, šokové terapie, keď je potreba, aj dlávenie neuralgických bodov, tej ktorej krajiny. Dlhé roky v znamení ozdravných opatrení, integračných procesov, podporované za jasotu a predovšetkým s mediálnou podporou všetkých miestnych nevládnych organizácií, šíriacich agendu často nespravodlivého ekonomického liberalizmu, otvorenej, občianskej spoločnosť a pritom žijúcich zo štedrých „hrantov“ od ľudí ako je filantrop George Soros. Vlastný donor sa na jednom smetisku s Putinom, Assadom, Chavezom, či Miloševičom predsa neocitne. Zato v duchu slávneho výroku, vyneseného kedysi práve v súvislosti s udalostiami v bývalej Juhoslávii americkým diplomatom Richardom Holbrookeom, hlavným architektom Daytonskej mierovej zmluvy, ktorý povedal, že „my si nevyberáme ciele podľa našich priateľov, ale priateľov podľa našich cieľov.“ Práve napĺňanie tohto výroku sa stalo bežným tam, kde je to pre slobodnú spoločnosť, mantru všetkých Sorosových nadácií, najzraniteľnejšie, teda v médiách.

My tu doma

Možno pokladať za správne, či nesprávne, proklamované šírenie ľudských práv, demokratických princípov a slobodnej spoločnosti organizáciami s ohromnou finančnou podporou zo zahraničných zdrojov so svojimi vlastnými ekonomickými záujmami vytvárajúcich napätie v spoločnosti, ktoré môže viesť až ku krvavej občianskej vojne?

Jedná sa o filantropiu, ak sú vyplatené symbolické náhrady v podobe rôznych podporných projektov, prípadne poskytnutá pôžička vojnou zničenej krajine z toho istého zdroja, ktorý krvipreliatiu dopomohol?

Podľa verejnej mienky, vytváranej veľmi zúrivo prostredníctvom médií stredného prúdu, prehláseniach prevažnej časti politickej a bohužiaľ aj kultúrnej sféry to vyzerá tak, že všetky tieto aktivity sú legitímne a v súlade s postulátmi slobodnej a otvorenej spoločnosti.

Pri čítaní histórie Nadácie otvorenej spoločnosti, ktorá na Slovensku pôsobí od roku 1992 je George Soros popisovaný samozrejme ako „filantrop a finančník, ktorému patrí osobité miesto v demokratickej transformácii a modernizácii krajín strednej a východnej Európy.“ A ako pravý filantrop „prostriedky zo svojich značných zdrojov sa rozhodol už pred pádom Berlínskeho múra venovať na podporu kritického myslenia, nezávislej kultúry, vzdelávania a ochrany ľudských práv predovšetkým vo východnej Európe, ku ktorej mal hlboký osobný vzťah. Snažil sa pomôcť regiónu, kde nacistickú totalitu vystriedala komunistická ideológia, ktorá odrezala východoeurópske štáty od demokratického sveta.“ George Soros je na Slovensku jednoducho modla. OSF má mnoho, na pohľad zaujímavých projektov, ak sa začítate do výročnej správy, organizuje besedy, vyhlasuje novinárske ceny, venuje sa problematike rómskej menšiny, no vzhľadom na minulé a súčasné aktivity Georgea Sorosa, v dôsledku ktorých nespočetne veľa ľudí prišlo o život, majetok a dôstojný život, celá filantropia dostáva cynický nádych. Pri čítaní jeho vlastných článkov v súvislosti s Ukrajinou, a potom dikcia a tón pripomínajúca filmový týždenník z 50. rokov 20. storočia, prítomná v našich súčasných médiách, ktorá je vyslovene agresívna, aktuálne voči Rusku, dáva okamžite zmysel.

Všetky jeho postoje sú veľmi aktívne parafrázované naprieč celým naším mediálnom spektrom. Tá zhoda medzi jeho vlastnými formuláciami a tým, čo denno-denne môžeme čítať v domácej mienkotvornej tlači a počujeme z úst mnohých politikov a aktivistov je neuveriteľná. V jeho článku publikovanom v New York Times z januára tohto roku s názvom Zachráňme novú Ukrajinu nachádzame evergreeny posledných mesiacov. Nešetrí čitateľa a začína hneď zostra: „A dnes, odhodlanie, ktoré inšpirovalo státisíce, aby sa zhromaždili na Majdane, na kyjevskom námestí nezávislosti, je silnejšie, než kedykoľvek predtým, dokonca aj keď čelí priamemu vojenskému zásahu zo strany ruskej armády podporujúcej separatistov na východe Ukrajiny.“ Potom je tam veľa oduševnenia pre novú Ukrajinu, čo musí na Ukrajincov samotných, keď to čítajú, pôsobiť iste veľmi pozitívne a podsúvanie neustálej ruskej hrozby a prítomnosti naopak, značne negatívne. Okrem blahorečenia Šaakašviliho je dych berúca tiež časť, kde hovorí, že: „Ruský prezident stupňuje vojenský a finančný tlak na Ukrajinu. Počas víkendu na mesto Mariupol zaútočili sily, ktoré podľa NATO mali za sebou ruské jednotky, ale všetko malo vyzerať tak, akoby jednali na vlastnú päsť.“

Všetky jeho posledné autorské výstupy publikované na stránkach prestížnych médií sú ladené v podobnom duchu, s kvetnatými frázami, jasným nepriateľom a ohromujúcou agresivitou. Ešte vo februári minulého roku v článku Podporovanie ukrajinského pokroku George Soros dokonca napísal, že „Ukrajina je situovaná na polceste medzi Ruskom a Európou. Je závislá na ruskom plyne a jej produkty potrebujú prístup na európsky trh. Ukrajina musí mať dobré vzťahy s oboma stranami.“ Článok plný optimizmu ešte pred Krymom a vzniku opolčenia, kde sa venuje vízii novej Ukrajiny, pod patronátom, ekonomickým a finančným, Európskej únie, ktorú na inom mieste kritizuje, že vďaka svojej beznádejnej nejednotnosti a kríze eura bola vyšachovaná Ruskom pri vyjednávaní Asociačnej zmluvy s Ukrajinou. Podľa tónu neskorších Sorosových článkov a vystúpení je zrejmé, že juhovýchodný separatizmus mu narušil jeho plány. A tak ako kedysi zvolal, že „nie je iná možnosť ako dať Kosovu nezávislosť“, tak dnes, rebelujúca časť obyvateľstva, ktorá nechce mať s ústrednou vládou nič spoločné, je označená ako „enkláva zriadená Ruskom“ a je dôležité poskytnúť ústrednej vláde finančnú injekciu na nákup zbraní, pretože má právo sa brániť, píše George Soros v októbri 2014 v článku Vstávaj, Európa.

Jeho filantropické myšlienky sú v plochom ponímaní vznešené, no nedávna história potvrdzuje, že sú len prostriedkom naplnenia jeho cynických biznis plánov, čo mnohým tu u nás, často vo vysokých štátnych funkciách neprekáža, priam naopak. Či už sa jedná

o Martina Bútoru, bývalého veľvyslanca v USA a súčasného zahranično-politického poradcu prezidenta Andreja Kisku, ktorý je zastúpený v tzv. „Rade starších“ v Nadácii pre otvorenú spoločnosť, čestným prezidentom Inštitútu pre verejné otázky, kde pôsobí napríklad spolu s Grigorim Mesežnikovom, kde medzi ich donorov patrí okrem OSF napríklad aj National Endowment for Democracy, Freedom House, NATO či Svetová banka. Okrem toho je aj v redakčnej rade Denníka N, denníku, ktorý vznikol ako protest proti vstupu nechvaľne známej finančnej skupiny Penta do denníka Sme, ktorej obchodné praktiky sú založené paradoxne na rovnakých princípoch ekonomického liberalizmu, kde silnejší berie, bez ohľadu na metódy, ako sú tie Georgea Sorosa.

Slovensko je rozdelené, dnes viac, ako kedykoľvek predtým. A presadzovanie názorov Georgea Sorosa jeho organizáciami, či sympatizantmi, vykonávané s agresivitou a mystifikáciou jemu vlastnou, naráža na najväčší odpor za posledných viac než 20 rokov. Ľudia nechcú ďalšie krvou a šokovými terapiami otvorené spoločnosti kdekoľvek na svete a podieľať sa na plnení Sorosovho biznis plánu, ktorého sprievodným javom býva často krvavá vojna. Nie je to o antiamerikanizme, či rusofílii, ľudia už nie sú až takí obmedzení vo svojej podstate, ale čoraz viac ich chápe, že v pozadí stoja záujmy, zabalené do ľudských práv a demokratických princípov, ktoré necúvnu pred utrpením. Preto majú ľudia povinnosť, nie právo, prísť a dať svoj nesúhlas najavo. Alebo zástancovia majdanskej mytológie, ktorá je práve teraz v móde, zabúdajú, čo hlásajú?

Příspěvek byl publikován v rubrice Sebevraždy Seriového samovraha se štítky . Můžete si uložit jeho odkaz mezi své oblíbené záložky.