Premeny slobody slova (a médií ) v čase -I.


Napsala  paní Cagan

Vlkův úvod:

Tenhle týden  bude věnován roli médií v  našem světě. Téma načal už v pondělí a úterý DH ze Slovenska a v téže lince, jiným pohledem pojede  dál paní Cagan, také z druhé části bývalé federace. Mám z bou slovenských autorů nesmírnou radost.  To mi věřte. Takže  ode  dneška do pátku bud e hlavní podium Kosy patřit, jak samizjistíte – po zásluze  paní Cagan. Podala  velikánský výkon!

Je veľa tém, o ktorých sa dnes v diskusiách ľudia prú. Kdekoľvek . Je fajn, že máme túto možnosť. Prišla s demokraciou. Máme slobodu slova. Je to naše ústavné právo. Vymoženosť, ktorú ľudia dlho nemali. Môžeme však slobodu slova dnes naplno využiť?

Jediná pravda- vtedy

Je jasné, že za „socíku“ a „komančov“ si ľudia povedať nahlas nemohli to, čo si mysleli. Ale na druhú stranu, neverili ani oficiálnym tvrdeniam. Ak mohli, zosmiešňovali ich aspoň doma, v kruhu priateľov… potom sa urobilo sprisahanecké „pšššt“ a hlavne deťom bolo prísne prikázané, aby boli ticho o tom, čo počuli. Dospelí si to už nejako vedeli ustriehnuť sami. Ak nie, mali smolu.

Prišla zamatová a ľudia ako jednu z hlavných vymožeností demokracie privítali slobodu prejavu. Dnes, po 25 rokoch sa ale zrazu diskutuje o tom, či sloboda slova je vôbec možná v našich demokratických zemepisných šírkach. Či existuje. Ako je to možné, že sa zrazu ľudia nezhodnú na jednohlasnom „áno“ ? Je to na mieste? Takže máme slobodu slova, alebo nie?

Odpoveď sa začína javiť po 25 rokoch nejednoznačná . A to je prekvapivé. Ale na to sa treba kratučko vrátiť v čase. Porovnám len v skratke možnosti vtedajšieho a súčasného zriadenia. V minulosti sa mohli ľudia vyjadrovať len v jednej „správnej“ línii. Pre istotu. V práci, na verejnosti. Oboznamovanie verejnosti so skutočnosťou sprostredkúvala štátna televízia a tlač. Tak, ako to bolo vhodné pre režim. Ostatné bolo tabu a potlačované (a narušované Hlasom Ameriky , samizdatom a pod.) Ak tu mám medzery, odpusťte. Bola som dieťa a v 89-tom tínedžer. Nikdy som osobne nestretla disidenta….ani vtedy, ani potom, akurát možno ľudí, čo pre istotu nechodili do kostola. To je tak všetko. Ale viem, že socializmus bol prezentovaný ako „perfektné zriadenie“, vedúca úloha strany nespochybniteľná, plány sa plnili na 150 % a západ bol vraj „skazený“. Tak sa nám to hovorilo. .. A my sme to veľmi nekomentovali. Aspoň na verejnosti nie. Ale rozpory s tvrdením a hoci aj povrchným poznaním, ktoré sa nám dostalo spoza železnej opony sa nedali potlačiť. A o to viac ľudia po „západe“ túžili. …. Je samozrejmé, že táto schizofrénia a pretvárka ľuďom prekážala. A veľmi. Nemožnosť kritizovať čokoľvek a kohokoľvek bola určite otrasná. Preto sa kritizovalo len skryto, v inotajoch, narážkach. Občas toto zakázané ovocie aj výborne chutilo. Napr. od Lasicu a Satinského.

Monopol jedinej pravdy narušený

Po nežnej revolúcii tento monopol “ jedinej pravdy“ narušilo mnoho faktorov. V prvom rade na trh vstúpili súkromné televízie, rádiá, tlač všetkého druhu a chuti. Písať a hovoriť sa začalo na najrozličnejšie témy, padali tabu, obsahom mohlo byť (takmer) všetko alebo hoci aj nič s nulovou výpovednou hodnotou,- zabalené do pútavého titulku bulváru. Všehochuť príznačná pre demokraciu. Konečne sa ľudia dočkali! Vplyv médií na naše myslenie a názory vstúpil do našich životov . Tento vplyv je oveľa väčší, ako si mnohí dokážu pripustiť.

Prieskum z roku 2014

http://www.tvnoviny.sk/domace/1775370_porovnali-sme-kolko-casu-sme-stravili-sledovanim-televizie-spankom-ci-v-robote

Po započítaní práce, spánku a televízie či internetu nám na iné aktivity už veľa času neostáva.

(Z grafu vyplýva, že ak chceme získať čas na koníčky, aktívny relax, záľuby, hry s deťmi, stretnutia s priateľmi- musíme si odkrojiť niečo z „koláča“- či už z práce, spánku, televízie, či internetu…To len na malé zamyslenie, ale to nie predmetom článku. Skúste porozmýšľať, koľko sledovali ľudia telku za socializmu a berte do úvahy, že nemali internet…. To len opäť na margo… Sústreďme sa na súčsnosť a veľké číslo pri televízii… Je jasné, že veľa ľudí ju sleduje a tým preberá názory, ktoré mu TV sprostredkúva…. pridajte si k tomu rozsiahlu ponuku tlače, rozhlasu…. Internetu sa budem venovať neskôr)

Myslím, že tento nebývalý nápor informácií každého druhu bol pre ľudí, čo predtým žili v socializme až pretlakom plurality a slobody slova. Hotový boom. Nevídaný nárast počtu médií vytváral dojem, že sloboda slova je tu. Kritické posudzovanie toľkých informácií bolo na začiatku s ťažkosťami dešifrované a ľudia žijúci vo víre neustálych spoločenských zmien si nekriticky a konzumne užívali farebnosť časopisov, množstva tém a programov. Verili tomu prívalu a nemali prečo pochybovať, lebo zrazu bolo v médiách akoby všetko a zrejme akýkoľvek názor aj bol publikovaný. Pôsobilo to tak.

Časom si ľudia začali všímať rozpory v deklarovaných informáciách so skutočným životom, ktorý denne žili. V prvom rade v ich domovine… opäť zisťovali, že nie všetkému a nie všetkým môžu veriť. My na Slovensku už dávno neveríme, že sme vôbec mohli byť nejakým „ekonomickým tigrom“. (Pamätáte na plnenie plánu na 150%?). Podobnosť čiste náhodná? Precitnutie šlo postupne a trvalo roky. Bolo to pozvoľné zobúdzanie do tvrdej reality. Ale sloboda slova v tom bola nevinne. Slová používajú ( a zneužívajú) predsa ľudia. Ak si myslíte, že tým narážam na politikov , tak je to opäť- podobnosť čiste náhodná….(ako rád hovorí profesor Staněk). Politici ako prví médiá zneužili – a využili.

Občania si slobodu slova užili iným spôsobom- za veľkú slobodu prejavu bolo považované napr. to, ak sa dostávali na pretras bežné problémy ľudí a riešili sa v reláciách na to určených . Veď aj mali patričnú sledovanosť. Bežní ľudia a ich problémy od výmyslu sveta , možnosť ich vyjadrenia k ich starostiam v mediálnom priestore a televízie na strane občana… humánne, demokraticky ,slobodne. Fungovalo to. Také to známe rímske -chlieb a hry. Alebo slovenské – aj vlk sýty, aj ovca celá.

Svet sa pre nás stal otvoreným, Európa bola bezpečným prístavom, čiže každý si hľadel v prvom rade vlastného života. Či už doma, alebo sa snažil šance chopiť za otvorenými hranicami bez colníc. Naskytli sa nevídané možnosti, možno aj v duchu lepšieho (konzumného) života. Stali sa z nás naháňači vlastného blahobytu západného typu, alebo v tom horšom prípade záchrancovia každodenného prežitia. Nikto veľmi neriešil, prečo je napr.vojna v Iraku a čo sa tam deje. Bolo to ďaleko. Priďaleko. Naše problémy boli predsa tu a oveľa akútnejšie. Práca, deti, rodina…. nastavené do nových kapitalistických podmienok. Asi aj v tomto poradí….. rebríček hodnôt sa začal prevracať. Naši politici a ich čachre machre, privatizácie….. Ľudia sa opäť začínali rozčuľovať, ale dosť potichu. Medzi sebou. Viete- pššt. Asi boli zvykutí a zvyk je veru železná košeľa. Večer sledovali ostreľovanie Bagdadu v priamom prenose. Patrične fascinovaní… a ráno šli do práce. Teda tí, čo ju mali.

Juhoslovanské intermezzo

Z nášho demokraticko- kapitalistického života nás veľmi nevyrušila dokonca ani vojna v bývalej Juhoslávii. Len tu, nám za rohom, v Európe sa zabíjali Slovania…. a my ? Ani veľmi nič. …Riešili sme si hlavne naše, domáce problémy. Košeľa je predsa bližšia ako kabát.

Obavy určite boli, médiá nám ukázali nálety a vhodne informovali o tom, aké zverstvá tam páchajú nacionalistckí Srbi. … vhodne kadečo aj zamlčali. Neviem, čo si ľudia mysleli, bola som príliš mladá a politiku som riešila len okrajovo, ale podľa toho čo som si prečítala neskôr, súdim, že televízny národ vychádzal z premisy, že hádam by to tam NATO nebombradovalo len tak- a iste majú vážny dôvod na takýto drastický zásah. .. trebarás v Belehrade zbombradovať televíziu, či humanitárne bombradovať vlak s civilistami. Že to všetko bolo bez mandátu OSN sme sa vtedy nedozvedeli. Aspoň si to nepamätám. Ľudia ľutovali, že k Jadranu na dovolenku nepôjdu, ale veď sme mali toľko iných možností….aj starostí. Médiá však nikdy to podstatné nepovedali, detailne nekomentovali. … napr. udalosti v Račaku. „Hitom“ bola predsa Srebrenica… Vytvárali jednostranný obraz, ktorý bol politicky korektný. Súvislosť príčiny a následku bola mimo pozornosti. Miloševič bol ancikrist. Nacionalistických Srbov bolo treba upratať. Cui bono? S odstupom rokov by sa patrilo v médiách viacej hovoriť o „oslobodenom Kosove“… teda výsledku tejto intervencie. Jej pozitívach a negatívach …. svet nie je predsa čiernobiely. Okrem občasných letmých správ o emigrácii Kosovčanov z ich (konečne) vlastného štátu(!) sa veľa nedozvieme. O živote Srbov tobôž. Koho títo ľudia dnes zaujímajú? Majú zaujímať nás, keď zjavne nezaujímajú napr. M. Albrightovú, tak angažovanú v tejto vojne?

Vtedy akoby tí, čo nám toto všetko prezentovali vedeli, že ľudia nemajú ako konfrontovať to, čo ukazujú televízne obrazovky, píšu v tlači, komentujú analytici. Málokto z bežných ľudí pátral. Príkladom je, ako sa nad Slovenskom konali bez väčších protestov prelety, ktoré schválila Dzurindova vláda, hoci sme ešte neboli v NATO…. mysleli sme si, že to treba, hoci sa nám to nepáčilo, hovorili sme to potichúčky, medzi sebou, … tak trochu ako za socíku. Médiá si zatiaľ urobili svoju prácu a tvrdili, že NATO je to správne zoskupenie pre obranu demokracie , bezpečnosti štátu , to nás ochráni (pred kým nám nepovedali a my sme zabudli opýtať) a ak sa tam chceme dostať….prelety sú priateľským ústretovým krokom k nášmu vstupu. Odignorovali sme referendum , teda sme ho tzv.zmarili…. Načo chodiť hlasovať, však NATO je skvelá vec. To sme počúvali, čítali zo všetkých strán. Boli sme teda priateľskí, a do NATO nás vzali. Boli sme NA TO patrične hrdí…. Najmä naši politici. Dzurinda bol na americkom výslní. Tak nám to aspoň ukázali v telke. My sme naďalej chodili do práce, aby bolo na dane. Pre štát. Na ktorý máme ako občania dosah minimálny a na rozhodnutia našich politikov po voľbách nulový.

A takých vojen bolo vo svete veľa. Rozhodli o nich politici…. Vtedy. A je to tak dodnes. Ľudia sú často nechcení štatisti. Ostihnú sa tam, ani nevedia ako. A čo sme vtedy tom vedeli my? Lepšie by bolo sa spýtať- čo sme nevedeli.

Ľudia nevedeli celú pravdu. Tak ako Vtedy….dosaďte si dobu sami.

No a keď sa všeličo začalo vyplavovať na povrch, lebo pravda a motívy všakovakých intervencií a politických zásahov bez ohľadu na obyvateľstvo a dôsledky pre krajinu sa kryli čoraz ťažšie , tak nám opäť médiá a ich tváre, prinášali svoje politicky korektné názory…. posilnené o osobnosti…..a tak tieto postupy okrem politikov začali zachraňovať aj takí ľudia, ako je Štefan Hríb, jedna z vyzdvihovaných ikon slovenskej žurnalistiky . „Vojna v Iraku bola správna“ (1). Obhajovanie všetkého demokratického zo Západu sa začalo…. Muselo to prísť, lebo ľudia začínali pochybovať. Armáda obhajcov sa nebývale rozrastala úmerne k počtu pochybovačov.

Všetko zmenil internet.

Komunikácia ľudí medzi sebou na sociálnych sieťach a prístup ku čomukoľvek začala otvárať ľuďom oči… že nie všetko, čo nám je oficiálne predkladané , nemôže byť aj nejakým spôsobom manipulované. Tu nastal posun nebývalých rozmerov a až tu nastala tá pravá sloboda. Ale prístupu k informáciám. Tým sa zároveň rozvinula sloboda slova do rozmerov, ktoré sme dovtedy absolútne nevyužívali. Hocikto, kto mal záujem o viac, ako sú recepty a chat, sa dozvedel zrazu čokoľvek. A dokonca mohol komentovať, čo sa deje, nielen za jeho humnom, ale aj na druhom konci sveta. Videl neuveriteľné autentické videá, čítal neskutočné veci, ktoré na ruby začali obracať všetko, čo o niektorých udalostiach vedel predtým. Stačilo mať záujem.

Podotýkam- pri predchádzajcej slobode tlače a slova. Môžete však o niečom polemizovať, ak vám niekto predloží len jednu, jemu pohodlnú, či okresanú verziu? Načo je vám v takom prípade sloboda slova? Nakoľko ju dokážete obsahovo naplniť? Zistili sme, že niektoré informácie sú nám účelovo zamlčiavané, iné sú účelovo predkladané. Aj komentované….Nemusí to byť zrovna lož. Hoci aj to stalo. Irak je ukážka klamstva ako z učebnice…. Často je nám však prezentovaná len akási polopravda, alebo usmerňovaná informácia. Tak pracoval náš tzv. mainstream. Vrátane verejnoprávnych médií. Zaneprázdený občan to ľahko zhltol aj s navijkaom. Ale nie každý…

Reakcia trhu na seba nedala dlho čakať a vznikli alternatívne médiá, printové, ale hlavne internetové. Roky nikomu tieto médiá neprekážali. Boli na pokraji záujmu, skôr by som povedala, že si ich nikto okrem okruhu verných (v témach ) ani nevšimol…

Pokračování zítra!

Příspěvek byl publikován v rubrice Hosté se štítky , , . Můžete si uložit jeho odkaz mezi své oblíbené záložky.