Stratfor, Hirošima, Indiáni a Windows 10.


napsal Navajamm

V minulom týždni vydal JF svoju ďalšiu týždennú svodku z Ukrajiny, ktorú začal článkom George Friedmanna so zamyslením o morálnych aspektoch Hirošimy. JF z neho preložil začiatok:
„11.8.2015 Každý rok touto dobou – o výročí bombardování Hirošimy – se svět na chvíli zastaví. Ta pauza ale není vyplněna truchlením za mrtvé ale debatou o otázce morálky: zda bylo použití bomby oprávněné a zda skutečně musely Spojené Státy 6.srpna 1945 pozabíjet ty desetitisíce civilistů.“
Článok teda začína ako ďalšia povinná jazda v toto smutné (tentoraz okrúhle) výročie a hneď z tejto prvej vety čitateľ cíti, že sa mu ani neoplatí čítať ďalej, nedozvie sa nič nové. Tí z vás, ktorí link rozklikli a článok prečítali, sa asi naozaj nič nové nedozvedeli.

O minulosti nám Friedmann naozaj nepovedal nič nové, no krásou „náhody“ sa tento odkaz ocitol v ukrajinskej svodke, kde riešime aktuálnu vojnu na hraniciach s Ruskom, a ocitol sa tu práve v čase, keď sme všetci znepokojení kvôli prílevu imigrantov a v čase, keď vlk urobil medzinárodný rozruch kvôli Windows 10 a perspektíve našej budúcnosti. A v tomto svetle nám Friedmann o zámeroch USA povedal viac ako chcel.
Predovšetkým, kto dočítal článok až do konca, nenašiel už žiadnu zmienku o morálke. Žiadny náznak pochybností, či tie civilné obete neboli prehnané, ani náznak nejakých výčitiek svedomia.
Naopak. Friedmann nás presviedča, že zákony vojny majú svoju neúprosnú technokratickú logiku. Že pre USA vo vojne neexistovali žiadni civili. Píše doslova, že vojaci v armáde boli len „kapiláry na periférii“, ale vojenský materiál pre nich sa vyrábal a distribuoval cez „artérie, ktorými boli mestá“. Ničenie miest, to bola strategická cesta k víťazstvu a preto zničenie Hirošimy bolo logické a nevyhnutné. USA by to rovnako dokázali aj klasickým letectvom, veď už predtým takmer zrovnali so zemou Tokio, v najväčšom vedeckom projekte všetkých čias (Manhattan) však dokázali, že to zvládnu s jediným lietadlom a kontajnerom bankoviek.
Cynicky to Friedmann podčiarkuje tým, že zničenie Hirošimy možno nebolo tou poslednou kvapkou, ktorá prinútila Japonsko kapitulovať, ale keď už kapitulovalo a Ázia sa zbavila ďalšej ríše zla, už nie je čo riešiť.
Zničenie Hirošimy najsilnejšou zbraňou všetkých čias má svoju „neúprosnú logiku“. Presne rovnakú, aká viedla k porážke prériových indiánskych kmeňov cez zničenie ich potravinovej základne, vyhubenie miliónových stád bizónov.
Vážení, ak vás v tomto momente nezamrazilo, prestaňte čítať a choďte si nainštalovať Windows 10.
Mňa zamrazilo preto, že som si v súvislosti s prebiehajúcou „vojnou proti terorizmu“ uvedomil:
– USA nikdy nebudú riešiť primeranosť prostriedkov, ktoré použijú,
– prezident USA sa nikdy nebude musieť báť dôsledkov príliš tvrdého konania v medzinárodných vzťahoch (dobrá správa pre Donalda Trumpa),
– USA neberú zreteľ na žiadne „hodnoty“, ktoré by zdieľali so svetovým spoločenstvom (zabudnite na Ženevské konvencie),
– inými slovami – pre USA účel svätí prostriedky.
V ukrajinských svodkách sme čítali, že ukrajinskú armádu v ATO vedú americkí poradcovia a teda ostreľovanie civilných sídlisk a stovky civilných obetí majú „neúprosnú logiku“ v osvedčenej technológii vojny. Dnes nám preto už musí byť jasné, že výsledkom rozšírenia tejto vojny napríklad na územie celého Ruska, budú neodhadnuteľné počty civilných obetí. Nebudú to „kolaterálne škody“, budú to cielené útoky na centrá a „artérie vojny“. Dnes nám už musí byť jasné, že všetky civilné obete budú úmyselné a zámerné.
Pred časom sa tu na Kose riešilo, prečo európski politici nerobia žiadnu suverénnu vlastnú politiku, prečo sa nechajú odpočúvať a verejne ponižovať. Prečo sa tí naši českí a slovenskí rozhodli mýliť s USA na večné časy a nikdy inak.
Už viem prečo. Sú predsa len informovanejší ako my a to, čo sme si vyššie uviedli, im došlo už dávno a zoči-voči atómovej bombe a bláznovi, ktorý nebude váhať ju použiť, sa jednoducho … posrali.
A to nie je hanba.
Indiánov nezlomilo to, že amerických vojakov je 100x viac a stále odniekiaľ prichádzajú ďalší. Zlomilo ich to, že ich nepriateľ sa nezastaví vôbec pred ničím, že je schopný zničiť celú krajinu kvôli tomu, aby ich porazil.
Dá sa vôbec čeliť zlu takýchto rozmerov?
Nás pravdepodobne zlomia Windows 10. Cez všetky dezilúzie liberálneho kapitalizmu sme to doteraz nejako prežili. Za boľševika sme sa naučili držať hubu a krok a žiť dva životy. Jeden oficiálny, švejkovsky konformný, a druhý súkromný, skutočný, do ktorého mohol pchať nos len ten, komu sme to sami dovolili.
Ale prišli Windows 10 a pomaly začína byť každému jasné, že žiť dva paralelné životy už pravdepodobne nebude možné. Snáď len v rezervácii mimo Matrixu.
Dá sa čeliť zlu takýchto rozmerov?
Priznám sa, že o jednoduchom a ľahkom riešení neviem.
No asi poznáte starý indiánsky príbeh:

Jedného dňa sa vybral mladý indián Wichi so starým indiánom Wokabu na malú prechádzku a rozprával mu o bitke, ktorá prebieha vo vnútri každého človeka. Povedal mu:  „Synu, v každom z nás sa bijú dvaja vlci.  Jeden je zlý. Je to hnev, závisť, žiarlivosť, nenávisť, pýcha, sebeckosť, hrubosť, namyslenosť, lenivosť a lakomstvo.  Ten druhý je dobrý. Je to viera, radosť, pokoj, láska, nádej, trpezlivosť, skromnosť, štedrosť, čistota, súcit, vernosť a dôvera.“

Wichi sa zamyslel a spýtal sa:  „Ktorý vlk vyhrá?“

Wokabu povedal:  „Ten, ktorého viac kŕmiš!“

*
A verím, že poznáte aj amerického spisovateľa Richarda Bacha. Napísal knihu Čajka (Racek) Jonathan Livingston.
V inej knihe (Jediný) spomenul svoj zážitok bojového pilota v Európe počas niektorej z kríz studenej vojny. Šlo o vážnu krízu niekedy na začiatku 80-tych rokov a pri štarte svojho hypersonického bombardéra vraj počítal s tým, že skutočne odpáli svoj náklad na cieľ. Jeho cieľom bol náhodou práve Kyjev a on pri prílete nad zónu odpálenia premýšľal o tom, ako nič netušiace mesto práve on stlačením spúšte pošle do kytičiek.
Našťastie udalosti vtedy neprešli za hranu, dostal rozkaz vrátiť sa aj s nákladom. Jeho morálna dilema však bola skutočná a cítil celú ťažobu toho vykonaného rozkazu. A v knihe prináša posolstvo: rozkazy centra môžu byť akokoľvek plné zla, prezident a velenie však sami fyzicky nespôsobia žiadnu smrť. Sú odkázaní na výkonné údy – perifériu, aby splnili rozkaz.
Je vecou náhody, kde sa ocitneme a aké presne dostaneme rozkazy. Záleží však len na nás, či sa to zamýšľané zlo aj vykoná.
Příspěvek byl publikován v rubrice Navajammova pošta se štítky , , . Můžete si uložit jeho odkaz mezi své oblíbené záložky.