Prognózy Stratforu- analytické istoty, alebo analytické vízie? III.


napsala paní Cagan

pokračování ze včerejška a předvčerejška

Časť druhá: George Friedman: Ohniská napätia. Na prahu krízy v Európe.

RUSKO:

Aby sme doplnili predchádzajce, musíme sa na chvíľu vrátiť k predchádzajcej knihe a dosadiť do mozaiky ešte dva štáty a tými sú Rusko a Poľsko.

V diele Nasledujcich sto rokov (2007) Friedman konštatuje, že Rusi potýkajúci sa s politickými, ekonomickými a demografickými problémami musia urobiť rozhodujúci posun. (str.139). Výhodou Rusov sú nesmierne prírodné zdroje a pôda. V nasledujúcom desaťročí Rusko zbohatne ( čím je myslené toto desaťročie a nemyslí sa nejaký ekonomický zázrak, akurát porovnanie s 90-tymi rokmi).

Ruskou slabinou sú aj hranice (s. 137).

Rusko nedokáže tolerovať presné hranice bez ochranných zón a svojich susedov, ktorí sa k nemu pripojili. Preto sa budú ruské akcie v budúcnosti javiť ako agresívne, aj keď budú vlastne obranné... (str.140)

Kritickými oblasťami pre Rusov sú podľa Friedmana Kaukaz (kde prichádza k stretu záujmov s Tureckom a USA), kľudná nie je ani Stredná Ázia, isté časti na Sibíri na pomädzí Číny , ale čo je ozaj pálčivý problém, to je západná hranica.

Ukrajina a Bielorusko sú pre Rusko všetkým. Keby mali tieto republiky padnúť do rúk nepriateľa- napríklad sa pripojiť ku NATO- Rusko by sa ocitlo v smrteľnom nebezpečí. (str.148)

Pobaltské štáty vraj až také pálčivé nie sú (!) , hoci na inom mieste si protirečí, keď píše, že tým, že Pobaltie vstúpilo do NATO, tak sa NATO priblížilo od perly Ruska, Petrohradu, len na 70 míľ (strácanie hĺbky územia, čo je vážny vojenský a strategický problém, ktorému Rusko čelí v podstate na celej západnej línii). Za chvíľu si ukážeme,ako Friedman pracuje s viac scenármi, (alebo si odporuje)- nazvite to ako chcete. A občas sa prognózy skrátka nespĺňajú (našťastie).

Lebo inde zasa nájdeme konštatovanie, že Rusko približovanie NATO k jeho hraniciam privedie k tomu, že osadí vojsko pri hraniciach s Pobaltím, nakoniec príde ku konfrontácii , čím sa bude cítiť ohrozené Poľsko. A je opäť úprimný:

Američania sa budú zaujímať o pobaltské republiky len vtedy, ak budú plánovať agresiu voči Rusku.

A tu to začne byť zaujímavé- totiž Friedman vôbec nepredpovedal Majdan! lebo píše: Poľsko začne podoporovať pobaltské republiky . Rusi začlenia do svojej aliancie s Bieloruskom i Ukrajinu. (str.151).

Ďalším dôkazom, že Friedman v roku 2007 Majdan ani len hypoteticky nepovažoval za možný, je rozhovor z 8.7.2015, kde to priznáva:

http://ceskapozice.lidovky.cz/svet-je-zahlceny-informacemi-skutecna-vyzva-je-jejich-selekce-p6c-/tema.aspx?c=A150706_115343_pozice-tema_lube

Friedman ale správne a s predstihom hodnotí stav ruskej armády v roku 2015, o ktorej hovorí, že bude silná a bude problémom. Nikde sa však nedočítate, že silu ruskej armády svet prvý krát uvidí pri nasadení v Sýrii…. Friedman zostáva v Európe a vidí ju bojovať práve tu ….

Potom ale vstupuje do veľmi ťažkých, priam neuveriteľných schém (destabilizovanie Slovenska, alebo ako bude časť Európy statočne „čeliť“ Rusom – a menuje Poľsko, Česko, Maďarsko a Rumunsko – (samozrejme, že s krytím USA) (str. 156) – ale toto všetko by sme mali mať viac menej už za sebou, lebo v roku 2015 to už Rusi asi nestihnú… Friedman kapitolu uzatvára takto : Rusko sa zrútilo v roku 1917 a po druhý raz v roku 1991. Vojenské sily sa rozdrobia ešte raz a to krátko po roku 2020. (str. 157)

Nuž ja neviem, ale táto téza ma utvrdila, že prognózy pána Friedmana nie sú 100 percentné. A to je viac ako dobre.

A tu sa oblúkom dostávame k pôvodnej- 10 ročnej predpovedi, kde Friedman hovorí o nástupe tretej mocnosti , k Japonsku a Turecku pridáva

POĽSKO :

Ešte stále budeme vychádzať z tvrdení, ktoré boli uvedné v knihe „Nasledujcich sto rokov“. Opäť silno pripomína predpoveď na 10 rokov. Friedman vychádza z už hore uvedeného v súvislosti s Ruskom. Ďalej pridáva, že v Poľskom boji proti Rusku Poliakom nepomôžu ani Nemci ani Francúzi a teda tak, ako v minulosti, obrátia sa o pomoc tak či tak k nejakej veľmoci- tentoraz to budú USA ( str.191). Pridajú sa krajiny ako Česko, Slovensko, Maďarsko a Rumunsko, ktoré sa zbavia konečne strachu z Rusov a získajú tak nové sebavedomie a po stáročiach bezpečie. … Submisívne Nemecko a Francúzko sa svojou defenzívou sami vyšachujú z hry a tak prispejú k rozpadu NATO. Tieto dve bývalé mocnosti v Európe budú oslabené krízou svedomia, slabnúcou ekonomikou a nesprávnym geopolitickým odhadom. (str.192) Nikde sa nespomína oslabenie Nemecka emigrantskou krízou…. ani žiadna veľká ekonomická kríza.

Poľsko podľa knihy nastúpi svoje víťazné ťaženie nielen na východ , (o jadrových zbraniach Ruska nenájdete ani ťuk) a Friedman predpovedá , že sa Poľsko stane vedúcou európskou mocnosťou. (Nespomína sa zatiaľ žiadne rozdelenie Európy na 4 zóny štátov). Hovorí však o príklone pod krídla USA (ešte väčšom ?) Iberského poloostrova, Anglicka (str.194), iné štáty viac- menej nespomína. Svetlé zajtrajšky maľuje východnej Európe, naopak- Nemecku a Francúzku do roku 2040 prognózuje , že pokiaľ sa nejako samé nespamätajú a nepresadia, tak ich čaká prechod od dekadencie k bezmocnosti. (str.194).

Tu by sme snáď mohli opustiť knihu Nasledujcich sto rokov a venovať sa tej najnovšej.

Ohniská napätia. Na prahu krízy v Európe.

Predslov k slovenskému prekladu knihy napísal slovenský diplomat a súčasný minister zahraničia Miroslav Lajčák.

V úvode knihy objasňuje Friedman motívy napísania knihy o Európe. Prekvapujúco prináša osobný príbeh rodiny maďarských židov, pričom zážitky a život svojich rodičov vsádza do historického kontextu vývoja v Európe.

Mladá židovská rodina žila z príjmu, ktorý im prinášala prosperujúca tlačiareň. V druhej svetovej vojne bol ale otec odvedený do maďarskej armády a skončil až pri Kursku , neskôr pri Done. Cestu z fronty domov absolvoval peši , čo znamenalo prejsť v zime viac ako 1600 kilometrov. Vrátil sa v roku 1943, Friedmanova matka a sestra sa zázrakom vyhla deportácii židov. (Otec sa ale ocitol v Mauthausene ). Viacerí členovia rodiny zahynuli.

Maďarsko obsadili Sovieti a Friedmanov otec mal zasa problém na krku- bol vedený ako sociálny demokrat a začala sa oňho zaujímať maďarská tajná služba. Rozhodli sa utiecť v roku 1949, kedy mal George len 6 mesiacov. Friedman prináša napínavý životný príbeh úteku z Maďarska (cez Bratislavu a Rakúsko do USA). Je zaujímavé, ako rozmýšľal Friedmanov otec- nechcel emigrovať nikam inam (ani do Izraela)- pre rodinu pokladal za jedinú bezpečnú zem na svete jedine USA. Za bezpečie svojej rodiny sa vraj na čas musel upísať americkej tajnej službe….

Takto hovorí o zmýšľaní svojho otca:

Otec nikdy neodpustil Rusom, že pokračovali v hrôzach, ktoré začali nacisti. Nikdy neodpustil Francúzom ich slabosť, skorumpovanosť a to, že za šesť týždňov prehrali vojnu. Nikdy neodpustil Poliakom, že sa na miesto seba spoľahli na Francúzov. A predovšetkým nikdy neodpustil Nemcom. Nikdy však neodpustil Európe ani Európanom to, ako ľahko odpustili sami sebe. Preňho bola Európa kontinentom príšer, kolaborantov a obetí.

(str. 51)

Myslím, že tieto rodinné traumy mali na Friedmana nezanedbateľný vplyv, a preto som považovala za dôležité uviesť ich aspoň v skratke.

Friedman ďalej prináša zaujímavý exkurz do histórie Európy. My sa zastavíme až v čase, kedy začali vznikať korene európskej integrácie, lebo Friedman odhaľuje zaujímavé pozadie tejto pre nás dôležitej časti histórie ( spomínal ho napr. aj Janis Varoufakis v knihe Globální minotaurus- Amerikou zámerne posilnená povojnová Európa mala vytvoriť trh pre recykláciu amerických prebytkov. ).

Americké korene európskej integrácie

V tejto kapitole nám Friedman narúša ideály o motívoch vzniku Európskej integrácie, ktorej podobu poznáme dnes ako EU. Prináša poznanie, že bez USA by to asi nešlo…

USA si pod tlakom okolností uvedomili, že ak chcú čeliť Sovietom v Európe krátko po vojne, musia podporiť nimi obsadené územia, a to aj Nemecko (čo bolo vzhľadom k hitlerovskej expanzii a čerstvým povojnovým traumám, ktoré spôsobilo, ťažké prijať). Tak ako tak, začínala sa roztáčať špirála napätia medzi ZSSR a USA, spúšťala sa železná opona, ako to nazval Winston Churchil… a tým nastalo aj nové geopolitické rozdelenie sveta. Pragmatizmus musel ustúpiť sentimentu ( a svedomiu).

Str. 148- 149:

V roku 1947 Wiliam Clayton, podtajomník ministerstva zahraničných vecí pre ekonomické záležitosti, v memorande určenom ministrovi zahraničných vecí G.C. Marshallovi napísal:

Cit:

Bez ďalšej rýchlej a zásadnej pomoci zo strany Spojených štátov príde v Európe k ekonomickému, sociálnemu a politickému rozpadu. Okrem hrozivých následkov, ktoré by to malo na budúcnosť a bezpečnosť sveta, okamžité účinky na naše domáce hospodárstvo by boli katastrofálne, strata trhov pre prebytky našej výroby, nezamestnanosť, kríza, výrazne nevyrovananý rozpočet na pozadí obrovského vojnového dlhu. To sa nesmie stať.

A pokračoval:

Tento plán by mal byť založený na európskej ekonomickej federácii typu belgicko- holandsko- luxembursekej colnej únie. Európa sa nemôže spamätať z vojny a znovu sa stať nezávislou, ak sa jej hospodárstvo zostane rozdelené do mohých malých, nepriepustných celkov, tak ako je dnes.

Európania uvítali americkú pomoc, nie veľmi sa im však pozdávali americké plány na európsku hospodársku integráciu . (str.150)

Táto schéma sa nepáčila nielen Britom. Francúzom najskôr naháňalo hrôzu takto obnovené Nemecko. Navyše, keďže Británia čoraz viac cúvala z Európy, a Nemecko bolo fakticky porazenou mocnosťou ,Francúzko sa javilo ako budúci líder Západnej Európy. (str. 152).

Plán bol však iný. Amerika potrebovala vytvoriť prosperujúci západ Európy, konkurenciu východnému bloku. Víťazstvo kapitalizmu nad komunizmom, to bolo ideologické pokrytie, ktoré sa malo dosahiahnuť skrze ekonomickú prosperitu ( s vojenskou silou novozaloženého NATO za chrbtom).

Kým Briti ešte v duchu snívali o impériu a Nemci čakali, ako bude o ich osude rozhodnuté, Francúzi sa príležitosti chopili.

Zásluhu na vytvorení Európskeho spoločenstva sa pripisuje Robertovi Schumanovi, vtedajšiemu predsedovi francúzkej vlády, ktorý bol hlboko oddaný myšlienke európskej integrácie. Za Schumanom však stál de Gaulle…. a ten vedel, že sa to nezaobíde bez oživenia Nemecka. (str.153)

Nakoniec sa Američania stali hnacou silou vojenskej a hospodárskej integrácie Európy. (str.154).

… jej korene nevzišli z vízie európskych štátnikov. To, čo sa dosiahlo, bolo dedičstvom americkej vízie a stratégie. V hmle dejín a mýtov sa však často zabúda na americkú úlohu pri presadzovaní a potvrdzovaní európskej integrácie, ako aj na prvotný odpor Európanov voči tejto myšlienke. (str.155)

Široká gaullistická vízia, vízia mocnej a nezávislej Európy sa nie celkom naplnila. (str.158)

(Týmto konštatovaním Friedman potvrdzuje neskoršie de Guallove sklamanie z toho, že Európa sa vôbec nestala nezávislou entitou od USA).

Friedman hovorí o probléme, ktorý sa zjednotenej Európe nepodaril potlačiť. Tou sú národné štáty. Sen o večnom mieri a prosperite ukázal svoje slabiny. Vytvorenie „Európana “ nevyšlo, hoci snahy boli, napr. aj spoločnou menou, ktorú príhodne nazýva „menou bez tváre“, pričom tvrdí, že euro predstavuje „uzurpáciu národnej suvernity“. Súčasný stav Európy hodnotí a porovnáva ho s USA takto na str.169:

Európa sľúbila svojim národom len dobré veci. Spojené štáty pochopili, že mier sám o sebe nie je konečný cieľ a že spoločnosť nemôže sľubovať prosperitu.

Amerika vytvorila štát z rôznych národov tým, že ich spojila okolo množiny skvelých pravidiel. Spojené štáty nikdy nesľubovali mier a prosperitu, iba pripúšťali túto možnosť.

Problém Európskej únie spočíval v tom, že Európania nemali čo ponúknuť okrem mieru a prosperity, teda čosi ako „Ódu na radosť „. Ale čo sa stane, ak sa radosť vytratí, ak sa mier a prosperita vyparia? Čo udrží tých všetkých Európanov pokope?

Nuž a po tomto konštatovaní sa Friedman vrhne na kapitolu s príznačným názvom Kríza a rozdelenie. Zaoberá sa rozširovaním NATO smerom na východ ( a vlastne priznáva ohrozenie Ruska), a tu už určite nemohol obísť finančnú krízu 2008. Hovorí, že obeťou tejto krízy bola európska jednota. Kríza vyplavila rozdiely medzi štátmi, ale aj malú ochotu spoločne zdieľať politiku reštrikcií, v plnej nahote ukázala, kto rozhoduje a že rovnosť je (opäť) pokrivená.

Nemecko sa ocitlo opäť v situácii, keď vyvoláva mimoriadny obdiv, ale aj hlboký odpor. (str.257) Európe sa vracia historická pamäť, ktorá sa javí predsa len ako nadčasová. Friedman to hodnotí ako zlú správu re Európu.

A vzápätí plynule prechádza k tomu, kde sa v Európe nachádzajú Ohniská napätia, pričom je nutné spomenúť, že Európu vníma ako celok (sčasti poloostrov) zahŕňajúci aj celé Turecko i Kaukaz – teda možné trecie plochy vidí v oblastiach ako je Balkán, Kaukaz, Rusko, Ukrajina, Stredomorský región, Turecko, ……za najpálčivejšiu považuje oblasť Pobaltia.

Friedman nás sklame tým, že sa kríze nelegálnej migácie takmer nevenuje, hoci multikuluralizmus považuje za zlyhanie Európy… zo scenára možného ohrozenia Európy zo strany islamu v knihe tiež veľa nenájdete, ak tak skôr v časti o Balkáne a Turecku a v štátoch s množstvom muslimských imigrantov , ale nič hrozivé v knihe z toho javu nevanie… (?) . Faktom je, že ani v 10 ročnej predpovedi sa im skoro vôbec nevenuje.

Friedman vždy pri posudzovaní ohnísk napätia, týchto „zlomových línií“, vychádza z historického kontextu, ktorý spracúva čo najobjektívnejšie. Pochopil, že pamäť ľuďom nezresetovala žiadna inštitúcia, hoci by jej cieľom nebolo nič ušľachtilejšie ako stály mier a prosperita. Prekvapuje tým, že má mnohé teritóriá prejdené a vychádza aj z vlastných skúseností (čakali by ste Američana na výlete v Mukačeve, v Arménsku alebo na potulkách miest bojísk 1. svetovej vojny?) . Spomína rozhovory s miestnymi ľuďmi, pamätníkmi, objektívne reálie z navštívených miest. Zrazu namiesto analytika a prognostika, ktorý slovo „vojna“ používa až príliš často na môj vkus v jednom dychu s budúcnosťou, máte pred sebou „človeka“.Američana, ktorý Európu pozná a snaží sa jej rozumieť. Už to nie ten Američan Friedman, ktorý ľahkomyselne používa vojnový slovník, samozrejme, veď tie konflikty majú byť vždy mimo USA…

Táto kniha neprináša žiadne bombastické prognózy… hoci si neodpustí načrtnutie budúcnosti a nielen pár hodnotení. Kto má rád nezvyčajný pohľad na históriu, tomu ju vrelo odporúčam.

Friedman vývin budúcnosti nepredkladá ako niečo fatalistické (čo je v rozpore s tým, ako písal predchádzajcu knihu, alebo ako Stratfor opísal prognózu na nasledujcich 10 rokov). Napokon sám hovorí: Úmysly sa menia v závislosti od okolností. (str. 259)

Pár prognóz a tvrdení:

Akýkoľvek záver súčasného diania na Ukrajine je v nedohľadne. (str.254)

Európska únia je v troskách, bez nádeje na návrat niekdajšej prosperity. Preto východná Európa musí zvážiť svoju strategickú pozíciu. (str. 251)

V roku 1991 východná časť poloostrova zažila slabé Rusko a silnú Európu. Teraz je to skôr naopak. Všetci od Poľska po Rumunsko sú sklamaní z NATO a EÚ, navyše vládne hlboká neistota, čo bude nasledovať. Táto situácia otvorila dvere Rusom, aby sledovali svoje strategické ciele. Rusko nechce otvorene ovládnuť tento priestor. (254)

(Všimli ste si ten rozpor proti tvrdeniu, že príde ku konfornátcii Ruska s Poľskom?)

Čo sa týka Nemecka, logicky tvrdí, že Nemecko si ako silná exportná ekonomika nemôže dovoliť stratiť trhy EÚ a urobí všetko pre to, aby sa EÚ nerozpadla. Ak by k tomu došlo, má alternatívu- zčasti na trhoch v Rusku. (str. 257- 260). Dokonca túto možnosť nevylučuje.

A ak sa ekonomické vzťahy medzi Ruskom a Nemeckom prehĺbia, bude ich súčasťou aj Poľsko, dokonca z nich môže dokonca profitovať. (str.263)

Myšlienka návratu k Osmanskej ríši je v Turecku výbušnou témou, najmä medzi sekularistami, ktorí ju vnímajú ako skratku k zavedaniu islamského práva šaríja. Akokoľvek chúlostivá je táto predstava, nepopierateľným faktom je, že moc Turecka rastie a po istom čase ovplyvní Európu, v jej kaukazkej aj balkánskej časti, omnoho väčšmi ako všetci tureckí a iní moslimskí prisťahovalci dokopy. (str.327)

Existujú štyri Európy a tie sa ďalej rozdrobujú na národné štáty, ktoré sú ich zložkami a vracajú sa do dávnej minulosti, ktorú chceli prekročiť. (str.353)

Tu sa opätovne stretávame s tvrdením o štyroch Európach (žiadny Poľský blok tu nenájdete!) :

1/ Nemecké štáty ( uvádza iba Nemecko a Rakúsko)

2/ ostatné štáty na severe

3/ stredomorské štáty

4/ štáty v hraničných územiach.

V závere knihy sa Friedman vracia k tomu, čím je typický. Netvrdí, síce , že v Európe bude vojna, ale do úvahy berie stav Únie i Európy- oživené zlomové línie na hraniciach, dopady krízy a oslabenie dôvery v EÚ, multikulturalizmus a jeho dôsledky… a v neposlednom rade hrozbu nárastu nacionalizmu a hnednutie Európy.

Búra mýtus o perspektívach EÚ tak, ako si ju jej zakladatelia predstavovali. Hovorí o Európanoch, ktorí si budú musieť opäť raz v dejinách vybrať alternatívu.

Budú si musieť vybrať medzi vojnou a mierom a podobne ako v minulosti niekedy si vyberú vojnu. Nič sa neskončilo.

Najlepšie túto úvahu o premenlivosti Európy asi vystihuje pasáž, kde hovorí o svojej mame a jej rodine :

Otec mojej matky sa narodil v Presburgu. Jeho deti v Pozsony. Po druhej svetovej vojne jeho rodina odišla z Bratislavy….

Zdroj:

George Friedman : Ohniská napätia. Na prahu krízy v Európe.

(Ikar, 2015)

Advertisements
Příspěvek byl publikován v rubrice Hosté se štítky . Můžete si uložit jeho odkaz mezi své oblíbené záložky.