SPÝTAJTE SA TÝCH ČO PREŽILI.


napsal Pacho

Pred niekoľkými dňami v našich slovenských  mienkotvorných novinách vyšiel článok ďalšieho mimovládneho „bezpečnostného experta“ a bývalého poradcu dvoch ministrov obrany s bombastickým názvom: „Rusko sa zahráva s konfliktom. Vojnu s NATO by však prehralo.“ Nehovoriac už o ďalšej správe zo zahraničných zdrojov tiež s nádychom senzácie o viditeľne rozrušenej Viktórie Nuland, ktorá mala pred stretnutím v Kaliningrade neustále opakovať že: Vojna je pred dverami“.

Čo k tomu dodať? Zdá sa mi, že niektorí ľudia so slovom vojna začínajú narábať príliš ľahkovážne. Sedemdesiat rokov sme tu žiadnu nemali. Našťastie. Ale vždy ma zaujímalo ako ju vnímala generácia, ktorá ju zažila na vlastnej koži a ako ju vôbec dokázali prežiť. Spýtal som sa teda tých najpovolanejších. Tých čo ju prežili.

Hneď na začiatku som si uvedomil jednu vec. Oni boli iní. Nepoznali žiadne vymoženosti civilizácie. Nemali žiadne stroje, elektrinu a všetko robili ručne. Do školy chodili bosí a papuče alebo topánky nosili len do kostola. Mama bývala na dedine. Ako všetci v dedine mali hospodárstvo. Chovali štyri kravy, dve svine, hydinu a kozu. Kone mali len bohatší gazdovia. Pestovali nejaké ovocie a zeleninu. Základom stravy bola kapusta a zemiaky. Papriku a paradajky nepoznali. Dopestovali tiež jačmeň, žito a pšenicu. Všetko vymlátili ručne. Nebolo toho veľa takže o nejakom chlebe mohli len snívať. Múku mleli ako v stredoveku medzi dvomi mlynskými kameňmi. Olej vyrábali z ľanu a konope. Nemali ani rádio a ani hodiny. Ráno keď vstávali orientovali sa podľa postavenia súhvezdia Veľký voz. Ak bolo na oblohe v správnom postavení, išli dojiť. Ak bolo zamračené, tak podľa šiesteho zmyslu. Proste cítili, že už bolo treba ísť. Ak pásli kravy tak si odkrokovali nejaký tieň a podľa toho vedeli, koľko je hodín. Od hladu nikto nezomrel ale sýti neboli nikdy. Liečili sa bylinkami. Hydinu, vajcia a maslo chodili peši predavať do 15 km vzdialeného mesta, aby mali za čo kúpiť petrolej, cukor, soľ a zápalky. Bývali v drevenici so slamenou strechou a hlinenou podlahou, kde v zime bolo teplo len pri peci. Už teraz by toho bolo na každého z nás naloženého priveľa…

No a potom prišla vojna. V ich každodennom ponímaní sa nič nezmenilo. Teda okrem toho, že v mestskej škole sa začali zdraviť „Na stráž!“. Na dedine na počudovanie nie. Tam to ostalo po kresťansky. Naďalej dreli a bojovali o prežitie. O tom, že sa niečo deje svedčil len príchod vojakov. Najprv slovenských. Potom nemeckých a nakoniec ruských. Tí slovenskí by boli v pohode keby pri úteku pred Nemcami neboli nechali v slame granáty a zbrane. Nikto o tom nevedel a po príchode Nemcov mohlo dojsť k prvej tragédii. Ak by ich boli našli, tak celý dom bez milosti vystrieľajú. Našťastie objavili ich chlapi pri mlátení slamy na pôjde a pritom na dvore boli nemeckí vojaci, ktorí domácim pomáhali pri nakladaní slamy do mláťačky. Nemci sa zlostili prečo sa prestalo mlátiť ale chlapi to urobili tak, že mláťačka sa pokazila. Prvý mýtus, že všetci Nemci boli zlí nie je pravdivý. Niektorí boli v pohode a keď boli v dome ubytovaní tak normálne pomáhali pri bežných prácach a s domácimi vychádzali dobre. Jeden z nich Teo Mibjus /neviem ako sa správne píše po nemecky, mama si meno pamätá takto/ sľúbil, že sa po vojne vráti na návštevu. Nevrátil sa. Asi niekde padol. Bolo by možno zaujímavé zistiť či nejakí príbuzní ešte žijú. Aby vedeli, že sa správal normálne, že sa nemajú za čo hanbiť. Ďalší mýtus, že disciplínovaní Nemci nepili tiež nie je pravdivý. Jeden na mol ožratý takmer rozstrieľal zasvietenú petrolejku a potom sa pri krájaní slaniny, keď spadol na zem takmer napichol na vlastný nôž. Celú noc sa báli a plakali, že je po ňom a že ich za to rozstrieľajú. Našťastie sa ten ožran ráno prebral. Potom prišli ešte horší. Pred oslobodením dedinu obsadila protipartizánska jednotka. Jeden z nich ss – ácky hajzel v čiernej uniforme s lebkou na čiapke /možno ss Galícia – ťažko povedať/, ukrajinsko – poľským nárečím, keď už sa všetci modlil,i povedal, že je koniec, aby sa nechystali žiť, že budú postrieľaní a dedina vypálená. Mama si pamätá, že už len všetci plakali. Dedinu nakoniec zachránila učiteľova žena, ktorá vedela dobre po nemecky. Vypočula o čom sa pri stole bavili nemeckí dôstojníci a veliacemu celej operácie, ktorý u nich býval to proste vyhovorila a vysvetlila, že obyvatelia partizánov nepodporujú a že celé udanie je lživé. Samozrejme, že obyvatelia partizánov podporovali. Vedeli, že Nemci sú okupanti a raz odídu a tak ich aj brali /a tak berú bežní ľudia aj našich vojakov v iných krajinách, či sa to už niekomu páči alebo nie/. Mýtus o elitných ss-ákoch čo opúšťajú zákopy ako poslední padol, keď ten zbabelý hajzel v čiernej uniforme aj so svojou jednotkou pred rusmi utekal medzi prvými. Aj vtedy sa najlepšie bojovalo proti bezbranným civilistom. Podobnosť s Donbasom čisto náhodná…

Keď po dvadsiatom januári prišli rusi, boli ako besní a trochu pripití. S namierenými automatmi, neprítomnými pohľadmi vleteli do domov a s nenávistnou zúrivosťou hľadali „germána“. Ak by nejakého našli tak by pravdepodobne zúčtovali aj s obyvateľmi domu kde sa skrýval. Tí sa zase na dvoroch len modlili a plakali. Keď Rusi nikoho nenašli upokojili sa a potom sa už normálne s ľuďmi rozprávali. Správali sa slušne. Nebolo žiadne rabovanie alebo iné obťažovanie. Od jedného ešte žijúceho pamätníka viem, že v inej oblasti jeden ruský asi nižší dôstojník zobral majiteľovi jediného koňa a prechádzal sa na ňom po dedine. Majiteľ sa išiel posťažovať ruskému veliteľovi. Ten prikázal podriadenému, aby koňa okamžite vrátil. Rus vôbec nereagoval. Veliteľ s nadávkou zobral samopal a bez milosti ho pažbou zrazil k zemi. Zobral nôž a pred vydesenými obyvateľmi čo si mysleli, že ho ide rovno zaklať, mu naskutku odrezal výložky a tak ho zdegradoval. Teraz už len vojak ani nemukol a bol rád, že ho veliteľ rovno nezastrelil. Rusi čo sa týka disciplíny boli absolútne neľútostní a s nikým sa nemaznali.

Otec býval v meste a keďže nemali žiadne hospodárstvo potraviny kupovali za potravinové lístky tzv. žobračenky, ktorými im prispieval štát. Tiež platilo, že nikdy neboli sýti, ale od hladu nepomreli. Často jedli len pagáče z otrúb z obilia pre kone /teraz podobné otruby predávajú v obchodoch zdravej výživy/. Jeho otec a môj dedo sa po vypuknutí povstania zúčastnil najtvrdších bojov na Strečne. Slúžil ako záložák v Žiline a tak jeho skúsenú bojovú jednotku nasadili na najhorší úsek frontu. Išli všetci bez reptania lebo verili, že bránia vlasť proti valiacim sa fašistickým okupačným jednotkám, že pred nimi bránia svojich blízkych a že je to tak správne. V tom chaose si ale niekto nesplnil to čo mal a koordinácia s partizánmi neprebehla dobre. Nemcom sa podarilo obsadiť okolité výšiny a tak slovenskí vojaci dole v úžine mali ťažké straty. Paľba bola taká hustá, že nemecké granáty zasahovali priamo vojakov a trhali ich na kusy. Dedovi život zachránil akýsi strom, ktorý zachytil časť mínometných črepín, ale aj tak utrpel ťažké zranenie. Ostatní okolo boli mŕtvi. Mal roztrhaný pravý bok a zranenú hlavu. Akýmsi zázrakom sa mu podarilo dostať do poľného lazaretu, kde ho ruský felčiar liečil tak, že mu dal vypiť polovicu fľaše vodky a druhou mu zranený bok a hlavu polieval a dezinfikoval. Rany obviazal akýmisi handrami. Ako spomínal, Rusi vôbec nemali radi ak niekto niekde panikáril. Ani na bojisku a ani v lazarete. Žiadne operácie sa nevykonávali. Rus povedal, že je všetko v poriadku, človek tomu uveril a išlo sa ďalej. Dotyčný musel prežiť asi silou vôle alebo čo.

Dedo sa vrátil až v novembri po potlačení SNP, keď utiekol z nemeckého zajatia /Nemci mu nechali ako záložákovi občiansky preukaz/. Z Ružomberka išiel peši a po takmer 200 km prišiel až domov. Po ceste ho na Čertovici zastavila partizánska hliadka a zase pod vedením akéhosi Rusa. Ten sa ho spýtal odkiaľ ide. Dedo odpovedal, že z povstania. Rus natiahol samopal, namieril a hovorí: „Ty ustupuješ?“ Dedo mu povedal kde bojoval a ukázal zranenia. Rus si posunul baranicu dozadu a hovorí: „Etot náš“. Spolu potom vypili fľašu vodky a čo mal Rus pri sebe. Ešte mu poradili kde sú nepriateľské hliadky a akým cestám sa má vyhýbať a šiel ďalej. Črepiny v boku a za uchom mal v sebe až do konca života. Aj keď ho volali na úrady, aby si prišiel vybaviť akési náhrady zo zákona /myslím nejaký zákon č. 255/ za zranenie a protifašistický odboj, tak všetko odmietol s tým, že: “Od tých čo za povstania sedeli v kanáloch nič nechce“ a tak aj bolo. Vždy som bol na neho hrdý a aj som!

Takže….Ak nám nabudúce hocijaký novodobý politický pracovník – teda poradca bude propagandisticky tvrdiť, že my v NATO vojnu nad Ruskom len tak v pohode vyhráme, tak rozumní sa môžu len útrpne pousmiať. Vypatlaní možno uveria. Ale v podstate to už bude všetko jedno. Lebo po pár týždňoch takejto veľkej vojny by sme boli poväčšine mŕtvi. Nevieme žiť bez vymoženosti civilizácie. Nevieme žiť bez elektriny a nevieme prežiť bez vlastných dopestovaných potravín. Rusom by stačilo s pár krídlatými raketami /nehovoriac o ďalších/ narušiť našu energetickú sieť, ocitneme sa v stredoveku a pomrzneme.

pacho

Potencionálny dosah ruských krídlatých rakiet vystrelených z Kaspického mora. Z Čierneho by pokryli s najväčšou pravdepodobnosťou takmer celú Európu.

Nastal by už len chaos a ostatní by sa pozabíjali sami. Alebo by nás povraždili migrantské hordy čo sme si sem naťahali. Štát by nám nedal ani tie potravinové žobračenky ako v minulej vojne, lebo nie je potravinovo sebestačný. Ani ďalší by nám nedali nič, lebo sami by nemali ani pre vlastných obyvateľov. Družstvá sme si z vlastnej hlúposti sami zničili a dobytok vybili. Fariem toľko niet, aby nás uživili. Polia neobrábame lebo to tak chce EÚ. Nie sme ani tak otužilí a zvyknutí na tvrdú každodennú drinu ako oni vtedy. Vojna ich šokom neuvrhla do stredoveku lebo bez elektriny takmer tak žili a preto ani žiadna panika nevznikla. Vidiecke obyvateľstvo malo vlastné zásoby, ktoré si samo dopestovalo. Ostatné predávali do miest. Ale aj v mestách si obyvatelia chovali svoje domáce zvieratá a nejaké zásoby po ruke predsa len mali /ak si zoberiete terajší konflikt na Donbase, z výpovedí obyvateľov zistíte, že aj tam aspoň v začiatkoch prežívajú podobne – väčšinou tiež z vlastných zásob a s podobne uskladnenými domácimi potravinami/. Na zvládnutie situácie a poriadku bolo v meste len pár policajtov, ktorých sa potencionálni, vtedy väčšinou počerní cigánski zlodeji báli ako čert kríža. Takže nevznikli ani žiadne rabovačky a nepokoje. Ľudia boli tvrdí, šľachovití, vždy trochu hladní, bez gramu tuku ale v dobrej kondícii. Odolní voči chladu. Všade chodili pešo a v lete väčšinou bosí. Prejsť takmer dvesto km po zranení si myslím je úctihodný výkon aj pre dobre trénovaného člena terajších špeciálnych jednotiek. Boli to kruté časy. Ale oni to tak nebrali. Pre nich to bolo úplne normálne. V podstate….Vtedy boli špeciálnymi jednotkami všetci vojaci. Veď so svojím výstrojom spali len tak na zemi pozakrúcaní v kabátoch a s plnou poľnou pod hlavou. Kto by toto dnes pri nejakej vojne len tak vydržal?

Teda zhodnotenie „periel ducha“ novodobých politických pracovníkov z môjho a ani z pohľadu tých čo prežili nedopadlo nijako dobre. A už vôbec nie tak víťazne, ako mi to chce vsugerovať tento mimovládny polotovar z dielne výnimočných. Čuduj sa svete roky pôsobil ako poradca na našom ministerstve vo funkcii vedúceho sekcie obrany v Bruseli pre otázky NATO a EÚ. Nepochybujem, že už podľa zložitého názvu jeho funkcie ide o dobre plateného ľudovo nazývaného darmožráča – „odborníka“ pre veci zbytočné a jedného z ďalších „veteránov“ neviditeľných ministerských gaučových bojovníkov. Takíto „skutočne presne“ vedia ako „vyhrať“ veľkú vojnu. Vždy sa zamýšľam kde ich len školia a skade ich berú. Normálne ich vyťahujú „v pravý čas“ ako kúzelník zajace z klobúka.

PAcho1

No a nakoniec. Pán politický poradca, všetci jeho jednoduchí obdivovatelia a prikyvovači a všetci tí čo už dávno prekonali por. Troníka z Čiernych barónov. Nevieme si spoločne ochrániť ani vlastný Schengen a svojich ľudí pred teroristami. S hanbou sme odtiahli z Iraku, naďalej dostávame nakladačku v Afganistane, koalícia šesťdesiatich piatich krajín vedených Američanmi už druhý rok nevie poraziť IS, statoční morpechi si v iránskych vodách už aj poplakali a hlavne, že Vy a Vám podobní z prapodivných mimovládnych Euroatlantických centier naďalej bojujete a víťazíte nad Ruskom. Vám zaslepeným uniká to, čo nám ostatným nie. Veľká vojna NATO s Ruskom sa dá prežiť a tým aj vyhrať len tak, že žiadna nebude. Hovorí sa, že Rusi vojny nezačínajú, veď prírodných zdrojov a voľnej zeme majú u seba dosť. Ale poväčšinou ich končia. Takže predsa len predtým ako vybľabotáte svoje víťazné propagandistické žvásty a nezmysly do novín…moja rada znie. Skutočne sa radšej opýtajte tých čo to prežili.

Zdroj:http://politikus.ru/events/67818-viktoriya-nuland-pytaetsya-izmenit-situaciyu-s-donbassom.html

http://hn.hnonline.sk/slovensko-119/rusko-sa-zahrava-s-konfliktom-vojnu-s-nato-by-vsak-prehralo-1052101

 

 

Reklamy
Příspěvek byl publikován v rubrice Pachova zboj se štítky , . Můžete si uložit jeho odkaz mezi své oblíbené záložky.