Hradčanské náměstí včera odpoledne


od paní JK

 

Chcela som vidieť ako naozaj prebehne dnešná demonštrácia „Evropa společně proti islamizaci „, ktorá sa mala konať od 15. hod na Hradčasnkom námestí. Aby som nebola odkázaná na média. A tak vám môžem sprotredkovať to čo som vonkoncom nemohla tušiť a čo predčilo akékoľvek očakávania.

Vystúpila som na stanici Malostranská a čudovala sa, čo stoja tie davy s vlajkami na refíží, keď môžu ako som ja zamýšľala, vybehnúť schodmi rovno nahor. Úps! Páni v čiernom na úpätí schodov zahatali mňa a desiatky náhliacich sa ľudí : “ Hrad je od 9.hod. ráno uzavretý.“

Vyhodnotila som to v rýchlosti tak, že než obchádzať okolo letohrádku vybehnem Nerudovkou a som tam. Už na Malostranskom námestí stáli policajné dodávky a z nich vyskakovali prvé policajné SWAT teamy. Keď som odbočila hore na Nerudovke doprava narazila som na prvý nepriepustný kordón, za ktorým stáli mladí ľudia s transparentami plnými porozumenia k migrantom , alebo aj napr: „Hanbíme sa za naše hranice“.

Policajti mi oznámili, že toto je demoštrácia ľavice a ak chcem na námestie, že mám ísť inokadiaľ. Avšak staré zámocké schody vľavo viedli k podchodu, ktorý nepriepustne uzatváral iný policajný kordń. Zhora schodami prúdili voľne cudzinci. Čechom bol však vstup zakázaný. Začala sa nás tam hromadiť pekná kôpka – väčšinou páry, tak odhadom tridsiatnici, aj staršie dámy s transparentom“ Islam v ČR nechceme“.

Povedala to čo mnohí ďalší- Hradčanské námestie je nepriepustné, nedá sa tam dostať ani od Pohorelce ani odnikadiaľ. Začalai sme s policajtami vyjednávať. Ich rady najsamprv zhustli, postupne sa k nim pretláčali ako posila desiatky ťažkoodencov.

„Prečo nemôžeme na námestie?“ volali sme. „Lebo je tam demonštrácia. My sme tu ,aby sme vás chránili“-odpovedali. “ Ale to je riadne povolená demonštrácia a my tam chceme ísť. My máme z ústavy právo…“ volal mladík čo pricestoval z Kravař. „Právo nemáte. My tu udržujeme bezpečnosť“ oponoval veliteľ útvaru. “ Máme holé ruce“ volali sme nazad. „

Lenže magistrát povolil demoštrácie ľavice na prístupových cestách, tam vám pustiť nemóžeme“- žiadnych demoštrantov sme za policajtami nevideli. Nemienili sme odísť, spočiatku mierne výkriky sa stupňovali. Náš pôvodne mierumilovný dav sa dostával do varu. Prišli k nám vyjednávači : “ Počkajte 10 minút a my vás pustíme“. Posledné dve minuty dav odpočítaval nahlas. Prišiel nový vyjednavač : “ Tak dobře! My vás sebereme a zavedeme na námestí, ale bude to trochu delší cesta , ano? „

Aj keď slovo sebereme evokovalo lecos, vydali sme sa na pochod. Nie skôr, než nás obklopili desiatky po zuby ozbrojených členov SWAT teamu. A išlo sa. Hore na Pohorelec, vľavo na Lorentánske námestie a potom uličkami Starého světa až na námestie. Ubehla už hodina a štvrť. Demonštrácia práve končila.

Predrala som sa davmi ľudí ( mimochodom prekvapilo ma, že išlo hlavne o tých straších ) ihneď k schodom z druhej strany- teda tam, kam nás tú hodinu nik nechcel pustiť. Nik okrem ťažkoodenej polície ani z druhej strany nestál. Námestím burácali posledné vety prejavu nejakého nemeckého či švajčiarskeho zástupcu. Moc kričal, neznelo mi to príjemne, ale to čo vravel, keď zaznel preklad malo hlavu a pätu. Dozvedela som sa tak aj to, že im tie demonštrácue ich úrady zakazujú a tak mi došlo, že my sme vlastne proti nim na tom ešte dobre. Lebo tí vytrvalejší mali možnosť prísť na demeonštráciu povolenú dokonca na najprestížnejšom mieste krajiny a síce Hradčanskom námestí.

Potom už iba prevravel poslanec Úsvitu a zároveň starosta príhraničnej obce, ktorý ako inak brojil proti priepustným hraniciam. Posledným bodom demonštrácie pred záverečným spevom hymny bolo spojenie telemostom s inymi Europskými mestami a čítanie proklamácie- bohužiaľ nie v češtine, ale v angličtine a nie najlepšej ( tým pádom malá odozva ľudí na námestí ). Tisíce ľudí sa chystali pokojne rozísť. Nemali to jednoduché. Polícia im povolila iba odchod tou najužšou a najvzialenejšou uličkou okolo Martinického paláca. Ucpalo sa to náramne. Väčšina ľudí okolo mňa ponáhľala na vlak, vysvitlo, že sú cezpolní a zďaleka. Lenže polícia im zahatala všetky cesty. Počkala som si hore na tých schodoch z druhej strany, ako nás nechceli nimi pustiť nahor. Teraz policajti vraveli, že tadiaľ nemôžeme opačným smerom, ani tá pani s kočiarikom a bábätkom, lebo tam vraj čakajú tí z ľavice. „Ale aj ja som z ľavice“, vravím jednomu dôstojníkovi. “ Ne, ne, vy jste byla na demontsraci pravice, vy jste pravice“. A tak som dostala nálepku. Oni majú jasno. Mimochodom, dole na druhej strane schodov nebolo ani nohy. Jedno je aj mne po dnešku jasné – už viem, ako z iba zvedavých a mierumilovných občanov vyrobiť radikálov. Tí kamarátskí ľudia ktorých som videla, boli odrazu hodně ale hodnš naštvaní. Ako ja sama.

Fotogalerie

d d1

d2 d3 d4 d5

A cože to máme v dnesnich mediich? Že se kdesi sesli odpůrci a příznivci před demonstraci a hazeli po sobe kostkama. Co mě překvapilo byl generační střet. Ti co nás mají za rasisty jsou hodně mladí lidé. A pak to nálepkovaní. Ti co mají strach, jsou tedy pravice. Populistická. A pak ten paradox když organizátoři demonstrace poděkovali upřimně policii za perfektně zvládnutou práci, ze jako zajistili pořádek. Pro mne a na vlastni kůži pořádek naruby. Chránili nás, velice cíleně a plánovaně, před námi samými.

Reklamy
Příspěvek byl publikován v rubrice Hosté se štítky , , . Můžete si uložit jeho odkaz mezi své oblíbené záložky.