SPÝTAJTE SA TÝCH ČO PREŽILI II.


napsal Pacho

Spoločnosť pred veľkou vojnou nebola spravodlivá. Tak ako dnes, tak aj vtedy, bohatí chceli byť ešte bohatší a z tých chudobnejších, by bez milosti zodrali aj kožu. Hospodárska kríza vrcholila, ľudia hladovali a za prácou odchádzali do USA a Argentíny. Lenže kríza ich dostihla aj tam a pôžičky, ktoré si zobrali na cestu, následne museli splácať tí, čo ostali doma. Spupní, pyšní a vo svojej výnimočnosti bohatí nenažranci, ich potom dávali do súdov a tak nastupovali exekútori, ktorí bez milosti brali ľuďom aj to posledné, čo im dávalo akú takú obživu. Tu už skutočne išlo o život. Keď na súde moja babka prosila veriteľa, aby im nebral jedinú kravu, ktorá im dávala mlieko lebo deti zomrú od hladu, ten povýšenecky, naduto, nemilosrdne a bez štipky svedomia, vo vidine peňazí a nejakého toho úroku odpovedal: „Svoje deti porež a sama sa choď obesiť“. To už bolo priveľa aj na sudcu a celé to zastavil s tým, že dlh sa bude splácať nie naraz, ale postupne, kým sa nesplatí. Tak sa aj stalo. Bolo to už tesne pred vojnou a božie mlyny aj vtedy mleli pomaly, ale isto. Ten človek za svoje bezcitné slová zaplatil. Nikdy nemal deti a jeho rod napokon vymrel. „Kríza morálky“, podľa Tomáša Baťu, bola na samom vrchole. Nakoniec prerástla do vojny.

Po vzniku Slovenského štátu, sa deti v školách, nielenže začali zdraviť: „Na stráž“, ale pred každým začiatkom vyučovania, sa vždy najprv pomodlili „Otče náš“ a „Zdravas Mária“, potom so zdvihnutou pravicou zaspievali hymnu „Hej Slováci“ a až tak sa začali učiť. Na meniny Jozefa /Tisa/, sa do školy vôbec nešlo. To bol vtedy veľký sviatok. V dedine, kde žila mama, so zdvihnutou pravicou všetci zdravili len žandárov a finančákov, čo mali kasárne v lese pri poľskej hranici. Ináč, medzi sebou sa zdravili vo svojom nárečí „Sláva Isusu Kristu“ a odpoveď bola „Sláva naviki /naveky/“. Na dedine, pozdrav ako „dobrý deň“, nepoznali. Ak niekto nepozdravil žandárov so zdvihnutou pravicou, tak tí ho väčšinou so slovami: „Tak čo nezdravíme?“, upozornili a pozdraviť vždy musel, aj keď za to netrestali. Koniec vojny a príchod Rusov si otec zapamätal, keď so zdvihnutou pravicou ako žiačik a ako bolo povinnosťou, v mestskej škole pozdravil pána riaditeľa a ten mu láskavo povedal, že teraz sa už nezdraví „na stráž“ ale „dobrý deň“. Podobné a rýchle zmeny, sme po 89 zažívali aj my.

Veľmi ťažkým rokom sa stal rok 1942, kedy už aj tak dosť chudobný východoslovenský kraj, bol postihnutý veľkou neúrodou obilia. Ľudia aj tak dosť hladovali, ale v tom roku nebolo obilia ani na chleba a ani na obyčajné pagáče. Ľudia ku všetkému jedlu, namiesto chleba, používali obyčajný varený zemiak. Chleba proste nebolo. Aj u bohatších gazdov, začali pociťovať, čo je to nedostatok jedla. Vždy to bol veľký problém, ak ste sa mali rozdeliť o tú trochu poživiny, ktorú ste si sami dopestovali s tými, čo už nemali vôbec nič. Presne takú situáciu priniesla vojna, keď v tom ťažkom roku 1942, prišla zo susednej dediny babkina sestra so siedmimi hladujúcimi deťmi, aby sa napili trochu mlieka, čo dávala tá zachránená kravka. Babka nebola nadšená a plakala, že čo dá potom vlastným deťom. Myslím si, že by to bola veľká dilema pre každého z nás, aj dnes. Takýto psychologický a morálny problém, opisujú aj moderné príručky prežitia novodobých prepperov /tí čo sa pripravujú na prežitie v prípade vojny, alebo katastrofy a robia si zásoby jedla/. Otvoriť či neotvoriť, vpustiť ich na svoj pozemok alebo nie a podeliť sa o zásoby jedla, či nie. Tak ako vtedy, v akomkoľvek rozhodnutí aj teraz, vždy by už išlo o život. Oni sa vtedy podelili. Hlad sa však tým čo to prežili, tak votrel pod kožu, že ešte dnes keď prídete niekde na návštevu, tak prvé čo sa Vás opýtajú bude, či nie ste hladní. V každom dome už tradične, nejaké základné produkty, hlavne zemiaky, nakladanú kapustu a zeleninu, teda to čo im pomohlo prežiť aj vtedy, v zásobe mali a majú.

Vojna pomenila osudy ľudí, ktorí sa dovtedy dobre poznali a priatelili. Niektorých postavila proti sebe a myslím si, že inak by to nebolo ani dnes. Veľa ľudí vstúpilo do pohotovostných oddielov Hlinkovej gardy. Niektorí dedovi známi zrazu pochodovali po meste v čiernych uniformách, na čiapkách s „frajerskými“ strapcami a venovali sa činnosti, na ktorú nemôžeme byť vôbec hrdí. Otec má doteraz pred očami vystrašené mladé židovské dievča, ktoré bezmocne prosilo o pomoc a ktoré potom gardisti viedli na vlakovú stanicu k ostatným. Dedov najlepší kamarát, odišiel k partizánom a on ako povstalecký vojak slovenskej armády, skončil v boji s ťažkým zranením. Najhoršie na tom je, že nie všetci gardisti čo brali ľudí do lágrov, boli po vojne aj potrestaní. Iróniou osudu tiež bolo, že nakoniec dedo robil hrobára, spolu so svojim známym – bývalým gardistom. Treba povedať, že ten za svoju činnosť aj sedel. Raz v nejakom hrobe našli fľašu. Samozrejme, že ochutnali o čo ide a zistili, že je to pálenka. Tú fľašu automaticky aj vypili. Musela byť nenormálne silná, pretože obaja ostali v tom hrobe ležať a zrazu boli, bývalý povstalec a gardista, v tom hrobe pred bohom rovnako opití, ale aj rovní. Dedo na toto spomínal vždy s úsmevom. Niečo podobné môžeme vidieť aj dnes, keď sa dlho po vojne spolu stretávajú, ľudia z bývalých znepriatelených strán.

Na čo však spomínal s vážnou tvárou bolo to, že vojna vždy vynáša do popredia ľudí, s najhoršími vlastnosťami. Bohužiaľ, takí boli aj medzi partizánmi. Niektorí nebojovali za žiadnu ideu. K partizánom sa pridávali zo zištných dôvodov, alebo to boli len obyčajní kriminálnici. Tak padol aj ten dedov najlepší kamarát. Skutočný bojovník proti fašizmu, ktorého zastrelila takáto kriminálna banda a ktorá s partizánmi nemala nič spoločné. Dedo vedel presné mená tých, ktorí ho zavraždili. Aj keď sme sa my, mladí, za socializmu na škole učili, že ho zabili Nemci, tak dedo pri vodke, na ktorú po tom zázračnom vyliečení ruským felčiarom nedal dopustiť, vždy hrešil a presne spomínal mená a nadával, že to neboli Nemci ani partizáni, ale len obyčajní darebáci.

Dedo, ako povstalecký slovenský vojak, k partizánom mal výhrady len v tom, že celkom nekoordinovali svoje diverzné aktivity a niekedy pôsobili na vlastnú päsť. Ináč, väčšina z nich boli tvrdí bojovníci, zložení z bývalých vojakov. Podľa neho, svojvoľným postrieľaním nemeckých dôstojníkov v Martine, urýchlili vpád nemeckých vojsk na Slovensko a tým aj začiatok povstania. Mnoho bojových akcií preto nebolo možné okamžite skoordinovať a mnoho posádok slovenskej armády, podľa neho, ostalo nerozhodných. Aj preto, takýto počiatočný chaos, viedol k smrti jeho kamarátov – spolubojovníkov zo žilinskej posádky na Strečne. Dedo, ako hrdý protifašistický bojovník, aj keď o podporu podľa zákona č. 255 o protifašistickom odboji nepožiadal, tak do kostola do konca života nechodil. Farárov proste nemusel a vždy hovoril, že do politiky sa nemali miešať. Nikdy neodpustil Tisovi, že v Banskej Bystrici vyznamenával fašistické jednotky, ktoré potlačili Slovenské národné povstanie, zabíjali našich vojakov a vraždili civilné obyvateľstvo. Jeho chrámom bola Dukla a vždy keď sme tam prišli, tak pri hroboch a pamätníku, len ticho stál a rozjímal. Čo si ja pamätám, vždy spomínal na svojich padlých bojových druhov zo Strečna.

V horách, na východnom Slovensku, pôsobila partizánska brigáda Čapajev, so známym Ľudovítom Kukorellim, ako náčelníkom štábu. Bola zložená z ruských vojakov, ktorí utiekli z koncentračného tábora Dachau a časti slovenských vojakov z dvoch rozpustených východoslovenských divízii. Posledný žijúci, takmer deväťdesiatročný pamätník týchto udalostí Ľ.B., z východoslovenskej obce Dukovce, spomína: „Z ničoho nič našu dedinu obsadili slovenskí vojaci. Obrnená technika a nákladné autá stáli pozdĺž celého potoka. Lenže, vojakom sa proti partizánom bojovať nechcelo a tak sa skoro všetci rozutekali a techniku nechali napospas osudu. V noci sa v dedine objavili partizáni z oddielu Čapajev. Prišli na koňoch a po rusky sa rozprávali, že všetku odstavenú techniku treba podpáliť. Po tomto predvoji, prišiel z hlavným oddielom aj ruský veliteľ, ktorý zvýšeným hlasom: „Nevazmožno“, zapálenie techniky zakázal. Celú dedinu totiž tvorili nízke domčeky so slamennými strechami a ruský veliteľ zhodnotil situáciu tak, že od zapálených áut by mohla celá dedina vyhorieť“.

Z pohľadu partizánskeho veliteľa, prevládlo racionálne hľadisko a súcit, s už aj tak dosť strádavším civilným obyvateľstvom. Partizáni techniku jednoducho pozhadzovali do potoka a odišli. V tom čase už boli vystrašení obyvatelia obce, pripravení na evakuáciu. Na drevených vozoch mali pripravené veci, ale evakuovať sa už nestihli. Zabránil im v tom príchod nemeckých a maďarských vojakov. „Niektorí občania sa dali na útek, ale boli okamžite zastrelení. Nemecké a maďarské jednotky, sa našťastie začali zaoberať vyťahovaním a sfunkčňovaním opustenej techniky a tak žiadne ďalšie represálie v dedine sa už nevykonali“.

Vo vražednom besnení proti účastníkom protifašistického odboja na východnom Slovensku, sa neslávne známym stalo tzv. Einsatzkommando ZbV 27, so sídlom v Prešove. Jeho veliteľstvo tam bolo prevelené z Krakova a Ľvova. Viacerí príslušníci komanda sa zúčastnili na likvidácii Varšavského povstania. Medzi nimi bolo veľa Ukrajincov a Poliakov.

Ich zákernú krutosť spoznali občania Hažlína v Bardejovskom okrese. Dňa 27. novembra 1944 prišiel do obce ukrajinský nacionalista, fašistický provokatér, ktorý sa vydával za partizána. Pozisťoval, kto sympatizuje s partizánmi a potom zmizol. Krátko po jeho odchode, prišli do dediny príslušníci komanda. Obkľúčili ju a začali raziu. Na základe zoznamu provokatéra, na mieste zastrelili šiestich ľudí a ďalších odvliekli do koncentračného tábora.

Príslušníci tohto kommanda sa zvlášť vyznačovali brutalitou a sadizmom. Svoje obete mučili, napr. zajatého neznámeho partizána na Staroľubovnianskom hrade, ktorému postupne odrezávali prsty na rukách a nohách a vyrezávali žily z rúk, až kým nezomrel. Takým istým spôsobom umučili aj ďalšieho väzneného J.B. z Jakubian, ktorý si musel predtým vykopať vlastný hrob. Popravovali priamo na mieste, alebo v prešovskej väznici. Niektorých, vrátane žien a malých detí, upálili za živa v horiacich domoch. Tak sa to udialo v obciach Vinné a Nižná Sitnica. V obci Košarovce, celú rodinu aj s dvanásťročným synom odvliekli do senníka, ktorý zápalnými strelami zapálili a všetci v ňom za živa uhoreli. V obci Jakušovce nechali zhorieť za živa občana J.P., pritom mu predtým odrezali končatiny. V Nálepkove, pri vypálení dediny, nechali uhorieť za živa vo svojich domoch, sedem nevládnych občanov. V obci Muráň, dali nastúpiť všetkých mužov nad šestnásť a každého desiateho, bez preukázania viny, pre výstrahu zastrelili. V Tokajíku, dali nastúpiť všetkých mužov do trojradu a tridsiatich dvoch postrieľali /zázrakom pod mŕtvolami prežili dvaja ťažko zranení/. Ranených dobíli ranou do tyla. Domy spálili do tla.

Toto sa dialo na východnom Slovensku, kde za pomoc partizánskym skupinám, nemecké jednotky čiastočne alebo celkom, vypálili štyridsať štyri obcí /!/. Zversky umučili a beštiálne zavraždili stovky obyvateľov, pochovaných v 36 masových hroboch. Ďalších odvliekli do koncentračných táborov z ktorých sa len málokto vrátil.

Takže brutalita, sadizmus a upaľovanie, nie je v žiadnom prípade výmyslom IS. Toto už tu bolo. Zverské a neľudské konanie fašistických hord, sa hlboko vrylo do povedomia tam žijúcej populácie a pretrváva do dnes. Povstanie a odpor proti nemeckým okupantom tamojší ľudia vnímajú ako niečo výnimočné a sú na to patrične hrdí. K fašizmu stále prevláda hnev a nenávisť. Ľudia nezabudli. Majú svoj názor aj na Ukrajinu a činnosť jej „slávnych“ bataliónov. Už som to raz spomínal, že vo Svidníku pred pár rokmi, keď sa konala rekonštrukcia bojov, tak pri slávnostnom pochode cez mesto, aby sa nevyvolali vášne a bolestné spomienky u obyvateľstva, účastníci oblečení v nemeckých uniformách si dobrovoľne dali dole svoje označenia.

Keď sa opýtate tých čo prežili, potvrdia Vám, že na rozdiel od rôznych spochybňovačov a prekrúcačov dejín, príchod vojakov Červenej armády, ženúcich pred sebou „prokľatych germánov“, ako ich s nenávisťou nazývali, vnímali ako oslobodenie a ľudia to tak vnímajú aj teraz. Potvrdia Vám, že so slovami ako hlad a vojna, na rozdiel od rôznych politických prevracačov kabátov, poradcov, politológov a bezpečnostných expertov – sa nezahráva. S bázňou, takmer ako keby sa ich báli vysloviť, aby niečo podobné, čo sami prežili, nebodaj neprivolali aj na našu generáciu, len so zalomenými rukami a takmer preľaknuto vyslovujú: „Nech Vás pánboh zavaruje pred niečím takým, čo sme prežili my“.

Zdroj: http://www.szpb.sk/revychod.htm

Příspěvek byl publikován v rubrice Pachova zboj se štítky , . Můžete si uložit jeho odkaz mezi své oblíbené záložky.