Koho má ľud nasledovať? / Analýza


napsal Robert  Colvile, přetištěno z  Forein Polici, respekktive  ze  slověnského překladu, který  vyšel na

Vlkův  úvod:

Mou obecnou negativitu k přetiskování  textů  z jiných  serverů znáte. Nicméně  čas od  čase je potřeba  udělat výjimku. Včera  mi od  paní  Jany  K.  přišel  mail s linkem na  článek, který  si za  pár  okamžiků přečtete. Už po pá r odstavcích  bylo jasné,  že  tohle  musím prostě  dát okamžitě  na Kosu.

To, co autor popisuje  jako nový  britský  fenomen,  je  dnes rozprostřeno  v celém  euroatlantickém západním civilizačním okruhu. Včetně  České/Slovenské  republiky. Autor  to  nazývá  antielitarismem… Řekl bych, že  má  pravdu. Ale  jen  částečně. Zapomíná,  že  každý  masový  pocit  z něčeho musí vyrůst…

Nicméně  to nesnižuje  hodnotu a  vypovídací  schopnost  toho článku. Ale  závěr  si udělejte  sami.

Odkedy politici, odchovaní Etonom a Oxfordom a citujúci gréckych filozofov, tak nenávidia odborníkov?

Foto:  Christopher Furlong / Getty Images

Foto:  Christopher Furlong / Getty Images

Ak chcete pochopiť, čo sa deje v Británii v predvečer referenda o členstve v Európskej únii, najlepšie bude, ak začnete dvojminútovým satirickým skečom.

V tomto skeči, ktorý pôvodne vysielala BBC roku 2008, komici David Mitchell a Robert Webb vystupujú v úlohe televíznych hlásateľov spravodajskej relácie. Počas vysielania dostanú šokujúcu správu: “Zdá sa,” oznámi Mitchell, “že na Zem práve zaútočil neznámy, no mimoriadne silný agresor z inej planéty.”

Na tento historický moment Webbov hlásateľ zareaguje slovami: “Tak teda,” hovorí, “stojíme pred hrozbou obrovského a nezastaviteľného útoku. Aká je vaša reakcia? Dotkne sa vás koniec civilizácie ako ju poznáme? Aký je váš názor?  Napíšte nám, čo si myslíte o tom, že sa čoskoro molekulárne vyparíme, na adresu bbc bodka co bodka uk lomeno apokalyptický poplach, všetko v jednom slove…”

Tento gag funguje vďaka tomu, že vystihuje nielen zúfalú snahu médií “zaangažovať” verejnosť ale aj to, že v dnešnom svete sa názor más povyšuje na úroveň nadradenú analýzam elít. V dnešnej ére ľudí nezaujíma, čo si myslia prezidenti či premiéri, ale taká pani Lucinda z Londýna, ktorá sa pýta: “Bude sa od týchto takzvaných votrelcov vyžadovať, aby platili poplatok za vjazd do centra? Pochybujem o tom.” Alebo ako Mitchellov hlásateľ apeluje na divákov v ďalšom skeči z programu That Mitchell and Webb Look: “Je možné, že o tomto probléme nič neviete, ale stavím sa, že o ňom niečo súdite.”

Dvadsiatehotretieho júna sa Briti rozhodnú, či ostanú v EÚ alebo či z Únie odídu a podľa všetkého to bude skutočne súdny deň, v každom slova zmysle.

Vezmime si ekonomiku. Presvedčených euroskeptikov možno vzrušujú emotívne otázky slobody, suverenity a sebaurčenia. Z prieskumov verejnej mienky však stabilne vyplýva, že pre väčšinu voličov hrá najdôležitejšiu úlohu ekonomický dopad Brexitu.

Tento faktor by mal byť požehnaním pre tábor Remain (Ostaňme). V dlhodobej perspektíve Brexit môže, ale nemusí, priniesť ekonomické výhody. No to, že sa nezaobíde bez okamžitých ekonomických dôsledkov, je fakt natoľko jednoznačný, nakoľko v politike vôbec niečo jednoznačné môže byť.  Uzavreté šíky predstaviteľov Medzinárodného menového fonduOrganizácie pre ekonomickú spoluprácu a rozvoj (OECD),  americkej centrálnej banky The Federal Reserve, britského ministerstva financií, The Bank of England, The Bank of Japan ako aj profesorov ekonomiky varujú pred nepriaznivými dôsledkami Brexitu pre britské rodiny a svetovú ekonomiku. Britský Inštitút fiškálnych štúdií, ktorého názory v britskej politike obvykle platia ako písmo sväté,  vyhlásil, že by to mohlo znamenať dva roky vládnej politiky uťahovania opaskov a varoval, že finančnú prosperitu, ktorú sľubuje tábor Leave (Odíďme) takmer určite značne prevážia zvýšené náklady na pôžičky.

Konzervatívna vláda a zástancovia členstva v Únii toto posolstvo presadzujú asi s citlivosťou kanonády. Prieskumy však ukazujú, že sa k nim verejná mienka neprikláňa – skôr naopak.

Z toho istého prieskumu, podľa ktorého voliči pokladajú za najdôležitejšiu otázku ekonomický dopad Brexitu, však súčasne vyplýva tiež to, že len päť percent z nich verí, že tým podstatne utrpí životná úroveň.  Vypočuli si názor odborníkov. A usúdili, že odborníci nemajú pravdu.

Čo za tým je? Do istej miery je to úkaz typu “mor na tie vaše rody”. V minulosti som už písal o tom, ako pozoruhodne a neznesiteľne sú obe strany v tomto referende ochotné nehanebne klamať verejnosť: tábor Ostaňme tvrdí, že Brexit by mohol vyvolať vojnu, zatiaľ čo kampaňové autobusy táboru Odíďme sú polepené vedome lživým údajom o britských príspevkoch do EÚ (350 milión libier týždenne).

Všeličo však naznačuje, že tu ide aj o niečo iné. Televízia Sky News nedávno vysielala diskusiu o EU.  Moderátor Faisal Islam v nej vyzval Michaela Govea, jedného z vodcov kampane Odíďme, aby uviedol meno aspoň jednej nezávisej autority v oblasti ekonomiky, ktorá si myslí, že Brexit je dobrý nápad.

Miesto odpovede na túto otázku Gove – neuveriteľne kultúrny a vzdelaný muž, schopný v jednom a tom istom prejave citovať Perikla, Gladstonea a “nenaplnenú roztúženosť Tristanovho akordu” Wagnera – spravil z nevedomosti cnosť. “Som rád, že tieto organizácie nie sú na mojej strane,” povedal. “Myslím si, že obyvatelia tejto krajiny už majú dosť expertov.” Títo mudrlanti nerobia nič iné, len vyhlasujú “že všetko vedia najlepšie”.  Na rozdiel od nich Gove “dôveruje britskému ľudu”.

Tá istá mentalita sa prejavuje na sociálnych sietiach, kde sa Goveovi prívrženci otvorene tešia z toho, že ich nevedomosť je neporaziteľná. Keď som napríklad nedávno na Twitteri komentoval výsledky prieskumov, z ktorých vyplýva, že ľudia neveria varovným hlasom o ekonomickom dopade Brexitu, stretol som sa s takouto reakciou:  “Verejnosť vie, že za týmito ‚varovnými hlasmi‘ sú skryté záujmy, ktorých predpovede do budúcnosti nie sú vôbec vieryhodné.”  Iní zareagovali výsmechom z “pohŕdavých elít” a “elitistov s priveľkým vzdelaním”. Prevláda názor, že odborníci buď naleteli na lep Bruselu alebo sú to skorumpovaní a platení pešiaci EÚ.

Ako povedal sám David Cameron, práve tento trend ho prinútil začiatkom júna zvolať neplánovanú tlačovú konferenciu, na ktorej obvinil tábor Odíďme, že “britskému ľudu hovorí absolútne lži.” Ale parafrázujúc slávny výrok Mandy Rice-Daviesovej [modelky a aktérky tzv. Profumovej aféry, jedného z najväčších povojnových politických škandálov v Británii], čo iné už mohol povedať?

Britských voličov sa na Cameronovo zdesenie zmocnil vírus post-pravdárskeho anti-elitizmu, ktorý už dlhší čas vládne v americkom verejnom živote. Ako pred niekoľkými rokmi skonštatoval profesor Steve Barnett z University of Westminster, hierarchia spoločenskej úcty sa v Británii aj inde prevrátila dolu hlavou: miesto toho, aby sme verili politickým predstaviteľom, starším a skúseným ľuďom a odborníkom miesto celebrít, kamarátov a náhodných známych, dnes čoraz väčšmi pohŕdame ľudmi, ktorí sa nad nás vyvyšujú.

Barnett prišiel s touto tézou roku 2002, no odvtedy sa tento trend ani trochu nespomalil: vysvetľuje aj popularitu a rastúce množstvo politikov, ktorí úmyselne pestujú nekultivovaný imidž – patrí k nim Nigel Farage, Donald Trump, Beppe Grillo či Jeremy Corbyn – a  vydávajú sa za tribúnov opovrhnutých a zanedbávaných más. Čo na tom, že minister spravodlivosti a Lord Chancellor Gove je absolventom Oxfordskej univerzity a ďalší populista, bývalý starosta Londýna Boris Johnson, je  absolventom elitného etonského gymnázia a Oxfordu. Obaja vedú kampaň proti “establišmentu” a zdá sa, že sa im darí.

Nech už referendum dopadne akokoľvek, z tejto kampane je treba vyvodiť fascinujúce a znepokojivé ponaučenie pre budúcnosť Británie. Ešte stále sa vnímame ako krajinu rezervovaných ľudí, kde prevláda úcta k tradíciám, poriadku a hierarchii. Máme kráľovnú, Snemovňu lordov a medzi našimi politikmi a inteligenciou dominujú absolventi elitných súkromných škôl.  Súčasne je to však aj krajina, kde vrú protiestablišmentové nálady rovnako ako všade inde na Západe – a kde sa sedliacky rozum pokladá prinajmenšom za seberovný s exkluzívnym ekonomickým titulom.

Či sa už Cameron udrží na Downing Street alebo ho vystrieda Johnson, ako budú vládnuť krajine, kde im značná časť obyvateľov neverí ani slovo? Kde sa povesť a autorita premiéra – ktorá by mala byť hlavným prínosom kampane tábora Ostaňme – môže zosypať natoľko, že mu dôveruje len 18 percent voličov? Bude si Johnson vedieť udržať popularitu, keď bude reprezentovať každé rozhodnutie vlády a nespokojnosť sa nevyhnutne zameria na neho?

Roku 1975 sa väčšina Britov rozhodla zotrvať v Európskom spoločenstve, do ktorého len nedávno pristúpili. Keď Roya Jenkinsa, jedného z vodcov kampane požiadali, aby vysvetlil ich víťazstvo, samoľúbo vyhlásil, že “ľud poslúchol rady ľudí, ktorých si zvykol nasledovať”. Otázka, ktorá dnes straší v britskej politike znie: čo bude teraz, keď ich už ľud nenasleduje?

Text vyšiel na stránkach Foreign Policy.
Příspěvek byl publikován v rubrice Hosté se štítky , . Můžete si uložit jeho odkaz mezi své oblíbené záložky.