Na konci dejín (v Európe ?)


napsala  paní Cagan

 

Keď čítam a počúvam každodenné správy zo sveta, často sa zamýšľam nad tým, ako na svetové dianie veľmi vplýva história. A pri tejto príležitosti ma neraz napadne myšlienka- ako ďaleko v histórii treba ísť do minulosti, aby sme si tým v súčasnosti nespôsobovali problémy ?

Napr. osemnáste storočie prinieslo svetu niekoľko zásadných zvratov. Iste medzi ne môžeme zradiť priemyselnú revolúciu, či odtrhnutie sa myslí človeka od cirkevných dogiem i autorít. Človek sa už nechcel nechať obmedzovať žiadnym oficiálnym náboženstvom. Ľudské vedomie sa napriamilo a naberalo na pocite, že dokáže rozpoznať a liečiť všetky nedostatky a neduhy spoločnosti pomocou vlastnej inteligencie. A že touto cestou dokáže zmeniť spoločnosť na lepšiu.

Ako píše Paul Johnson vo svojej knihe Intelektuáli:

Títo noví mentori neboli služobníkmi a tlmočníkmi bohov ako ich predchodcovia- oni bohov nahradili.

V tomto storočí bol kolonializmus v plnom prúde, tiež sa rodil nacionalizmus, ktorý nabral sile v 19. storočí . Ak by sme mali povedať niečo o 20. storočí, iste každý z nás spomenie dve svetové vojny a komunizmus, ktorý ako sa zdá, v 90-tych rokoch porazila demokracia. My sme sa stali súčasťou zjednotenej Európy i NATO a mysleli sme si snáď naivne fukuyamovsky, že nastal „koniec dejín“, vydýchli sme si po havlovsky , že dobro a láska zvíťazili a nás čaká už len mier a prosperita.

A nepáči sa nám,že to tak nie je, ako po 27 rokoch zisťujeme. . Mnohí z nás zarputilo stále veria na Fukuyamovu výhru demokracie, odmietajúc vidieť, že veru koniec dejín sa nielenže nekoná, ale že je to ešte horšie- dejiny idú dopredu a my nevieme, čo že to teraz treba najnovšie poraziť, keď už ten komunizmus vonia kytičky zospodu… Čo je alternatívou ku trhovej ekonomike a liberálnej demokracii? Nevieme…

https://cs.wikipedia.org/wiki/Konec_d%C4%9Bjin_a_posledn%C3%AD_%C4%8Dlov%C4%9Bk

Je príznačné pre našu dobu, že spoločnosť sa triešti na zástancov súčasného status quo (so všetkými jeho negatívnymi stránkami) a na kritikov zriadenia, kde sa vznešené pojmy ako demokracia a sloboda javia čoraz viac floskulami, naša príslušnosť k Európe národov mnohým pripomína európsky žalár. Žiaľ, niekedy nie bezdôvodne. (Briti už zdupkali).

Domnievam sa, že kritici tohto stavu nie sú žiadne protispoločneské živly, ani nechcú návrat komunizmu, ani žiaden rozvrat, len skrátka zistili, že žijú iné životy, ako im je deklarované. Ich vedomie, inštinkty a skúsenosť im vraví, že sloboda predsa napokon nespočíva len v plných regáloch nákupných centier, ani v otvorených hraniciach, pretože zistili, že za tieto vymoženosti platia privyskoú cenu zadlžovania, obavy zo straty zamestnania, ekonomického otroctva kúsok od pásma chudoby. Mnohí sa za cenu plného nákupného košíka, pekného domu a dovolenky pri mori upísali bankám na celý život. Primnohí za cenu lepšej mzdy za hranicami stratili rodinu. Drvivá väčšina Slovákov žije len akési pozlátko prosperity, ktoré sa ich bombastickými reklamami či politickými deklaráciami snaží presvedčiť, ako je to skvelé žiť „na konci dejín“. Dejín, charakteristických životom nad pomery za každú cenu. Ale aspoň v mieri, čo iste nie je tiež málo, ale na konštatovanie akéhosi konca dejín to dnes akosi nestačí.

Vládnuce vrstvy nerozumeli plebsu nikdy v minulosti, a platí to i pre súčasné demokratické zriadenie. Žiaľ. Sýty hladnému neverí. Ako môže bežnému človeku rozumieť francúzky prezident, ktorý vyhodí ( a to ešte bez patričného vizuálneho efektu) 10 000 eur na kaderníka? Veru, títo mentori dneška si myslia, že nahradili bohov…

A tak sa k nám správajú. A ich légie prisluhovačov médiami počnúc, rôznymi analytikmi a mimovládkami končiac, sú úderky, ktoré bežnému človeku na počkanie „vysvetlia“, nielen to, ako sa mu krásne žije, ale i to, čo si má myslieť. S demokraciou začína byť v opozícii fakt, že sa kritika buď potiera, alebo skrátka ignoruje. Naše elity dokážu zatvárať oči pred státisícovými demonštráciami, ako bola napr. tá proti TTIP. Ignorujú občiansky nesúhlas proti nelegálnym emigrantom, vojnám v réžii NATO, neustálemu škrteniu opaskov. … naši elitári sú (až na výnimočné prípady) nepostihnuteľní, nech urobia čokoľvek- od korupčného správania v prospech seba a korporácií, až po vraždy skrze vojny (T. Blair).

Je zjavné, že Európa je vo vážnych problémoch, a to najmä v kríze hodnôt- pričom sa nimi naši predstavitelia oháňajú od rána do večera , ale ťažko nájdete niekoho, kto ich vie konkretizovať bez prázdneho tliachania. Hodnoty elít sú navyše často v rozpore s hodnotami ľudí (čo sa výrazne prejavilo pri emigrantskej kríze). Ľud elitám už neverí…táto strata dôvery sa odráža markantne pri voľbách, kedy neraz počujete vety typu : „nemám koho voliť, všetci sú rovnakí“. Je to voda na mlyn politickým avanturistom, extrémistom, i oportunistom najtvrdšieho razenia… Rastú protestné hlasy, voľby sú tesné, čím vzniká faktor rozpoltenej spoločnosti , alebo vlády zostavujú vzájomne nezlučiteľné mačkopsy…. … Toto je nelichotivý obraz dnešnej Európy.

Sme v slepej uličke, lebo sme stratili spoločný morálny kompas, pretože sme nad všetko povýšili zlaté teľa, cieľom má byť len ekonomický rast za každú cenu, ktorý navyše naráža na svoj strop. Dokonca i globalizmus sa už v týchto mantineloch otriasa a tak nielen v európskom priestore, ale i tzv. euroatlantickom dochádza ku stavu, kedy sa snažia predstavitelia týchto štátov z neho vybŕdnuť a hľadajú cestu k (ekonomickému rastu a „prosperite“ , ktorý nesmie zastať ) všemožnými prostriedkami … a to nielen šírením demokracie po svete (a rozširovaním svojich ekonomických kolónií), ale ako sa javí, i za cenu hľadania vonkajšieho nepriateľa, na čo sa po „vojne proti terorizmu“ príhodne teraz hodí Rusko.

Žiaľ, ani túto skutočnosť veľká väčšina ľudí s ich elitami nezdieľa. Elity však už symptomaticky reagujú ignorovaním tohto faktu, pohŕdajúc názormi a želaniami svojich voličov , pričom sa uvažuje, ako nastaviť budúce možné referendá, lebo Brexit ukázal, ako je nebezpečné dať do rúk ľudu hlas mimo volieb ( v prípade EK neplatí ani len to, lebo sme dospeli do povážlivého štádia, že to sú svojbytní páni a dámy, ktorí sú povznesení nad kohokoľvek v EU – skrátka takí európski nadľudia).

Dezilúzie ľudí naprieč Európou nie sú výsledkom putinovskej propagandy, ako nám to niektorí proroci liberálnej demokracie tvrdia (Langšádlová a i.). Sú naopak ovocím jednoduchého faktu- každodenného života Slováka či Čecha v rozpore s deklaratívnymi vyhláseniami politikov. Necítia ekonomické ukazovatele rastu na svojich životoch, ale čo cítia, to je život od výplaty k výplate. Cítia neistotu zajtrajška, denne sú konfrontovaní so zavádzaním , viditeľným roztváraním príjmových nožníc, citeľným pádom vzájomnej ľudskosti a slušnosti, denne sa stretajú s aroganciou moci a nulovou vymožiteľnosťou práva …. – ale s tým Vladmir Vladimirovič nemá predsa nič spoločné….

Slováci a Česi sa stali „Európanmi“ v čase, kedy pán Fukuyama triumfálne ohlasoval víťazstvo liberálnej demokracie, lebo padol komunizmus a ZSSR, ale faktom je, že v tom čase práve liberálna demokracia vchádzala zrejme do slepej uličky. Pozitívny efekt na ekonomiku skrze rozširovania sa o bývalý východný blok sa po čase vyčerpal. Kam rozšíriť trhy? Ako stimulovať donekonečna rast? Toto, plus pár významných vonkajších faktorov, ktoré zahýbali stabilitou ( kríza 2008, a i.) sú výsledkom dnešnej paniky v radách elít, ktorá hystericky stupňuje tlak na Európanov radou nezmyselných nariadení a volaním po viac Európy, čo v radách ľudí vyvoláva čoraz väčší odpor a stupňuje nacionalistické tendencie.

Padajú slová o reforme EU, ale nikto nevie, ako by sa mala zreformovať, pretože pri akejkoľvek snahe bude mať každý národný parlament v EU iné, niekdy i diametrálne odlišné požiadavky. Na pozadí tohto diania nejednotnej Európy, na pozadí nie tak dávnej a len spiacej gréckej ekonomickej tragédie (vraj sa črtá aj talianska) a Brexitu sa ubezpečujeme o našej humanite voči emigrantom, hoci i pani Merkelová priznáva, že sú medzi nimi potencionálni teroristi, štatistiky vykazujú ich nezamestnateľnosť a skúsenosti ukazujú ich neprispôsobivosť. Naša solidarita voči krachujúcim bankám je naplnením hesla o privatizácii ziskov a socializácii strát. Projekt EU nedokázal vyrovnať rozdiely medzi severom a juhom, o bývalých komunistických krajinách nehovoriac a nič nenasvedčuje tomu, že by sa to malo niekedy zmeniť. Hoci v Európe stále silnejú nespokojné hlasy, v súdržnosti sa uisťujeme, to nám ide jedna báseň. Aj na poli obrany v rámci Aliancie. Spoločný nepriateľ nás zomkne, keby nebolo Ruska, asi by sme si ho museli vymyslieť. Európski predstavitelia (niektorí zvlášť ochotne) privolávajú na svoje územia vojská „spriatelených“ štátov… čo sa z toho môže vykľuť netuší asi ani Putin…

Skrátka- dejinné kolieska sa otáčajú, žiaden koniec dejín nenastáva, hoci ak sa niečo poriadne prelomové zomelie, tak to skutočne môže byť v Európe. S veľkou pravdepodobnosťou. Koleduje si o to každým dňom viac a viac.

Dnešná Európa totiž vôbec nevyzerá ako triumfátor liberálnej demokracie a trhovej ekonomiky podľa Francisa Fukuyamy. Ak som ale na začiatku písala, že žijeme európske mierové časy (bývalí Juhoslovania mi snáď prepáčia toto ignorantské tvrdenie ) , tak pevne verím, že aspoň toto nám tu vydrží.

Pevne totiž dúfam, že sa nenaplnia myšlienky a vízie iného autora.

Samuela Huntingtona, ktorý svoju prácu nazval Zrážka civilizácií.

P.S.

Túto malú úvahu som napísala deň predtým, ako sa odohrala masakra v Nice a prebehol pokus o vojenský prevrat v Turecku….

Advertisements
Příspěvek byl publikován v rubrice Hosté se štítky , , . Můžete si uložit jeho odkaz mezi své oblíbené záložky.