O Voltairovi, Ježišovi a nesouhlasení s vlkem


napsala  paní Judit

Vlkův  úvod:

Poslední  Hodina  vlka  na  Slobodném  vysielači  byla  docela  bouřlivá. Už  během  vysílání. A  snad  ještě  bouřlivější  v  dozvucích na mojí  mailové poště. Přiznávám, že  mne  to docela  překvapilo. Tématem  té  páteční relace byla  jednak korupce v Rumunskua  boj lidí proti ní, srovnání na  Francii a  v  druhé  části  rozbor  rozhovoru České televize  s  Henrym Kissingerem. Problém  byl v  tom, že sna d všechny  reakce  přímých posluchačů, s e točili kolem  Václava  Havla,  který  byl evidentně  pro ČT  klasickým oslím  můstkem, aby  se k někomu, jako Kissinger  vůbec  dostala. A  jeho jméno  pokud  bylo vzpomenuto / být muselo, protože  rozhovor  zařídaila  Nadace  knihovny  Václava  Havla/ fungovalo vždycky  jako  povinná  úlitba  bohům, mám  li  to nějak  nazvat. Mně  šlo  o  to,  co  říká  starý lišák  z Washingtonu, zejména  o budoucnosti. A  bylo toho  věru  dost. Jenže  mezi posluchači  rezonoval  jen Havel. Ačkoli  byl  nutnou, ale nepodstatnou proprietou.

A  tato rezonance pokračovala  následně  i  v mé  poště.  Zejména  v tonině,  že  jsem  vlastně  idiot.  Nevadí mi  to.  Zkrátka  říkám a  budu  říkat  svoje  názory. Nicméně  přišel  také  mail  od  paní Judit. S  obrovským přesahem. Trefila, podle  mne -přesně.  Je  to  o Ježíšovi, Štůrovi Voltairovi a nesouhlasení  s vlkem. Proto  paní  Judit  vstupuje  na  forbínu Kosy , mezi  autory.Ačkoli ne zcela  dobrovolně.

Veľmi rada Vás a Borisa Korónyiho počúvam. Som jedným z tých poslucháčov, ktorý s Vami v niektorých veciach hlboko nesúhlasí. Ale vždy si rada vypočujem celú reláciu, nech už je jej dĺžka akákoľvek :-) (skôr som „sklamaná“ z tých kratších). Slová, ktoré sú pripisované Voltairovi „Hlboko s vami nesúhlasím, ale urobím všetko preto, aby ste mohli svoj názor slobodne hlásať“, majú naozaj hlbokú myšlienku. No ja osobne sa pokúšam riadiť heslom, ktorý vyslovil Plútarchos: „Nepotrebujem priateľa, ktorý prikyvuje na všetko, čo poviem. Môj tieň kýva presnejšie.“ Opak by bol pokrytectvom, a preto som sa rozhodla, že Vás touto cestou oslovím.
Zvyčajne Vás počúvam zo záznamu. Minulotýždňová relácia tiež nie je výnimkou. Veľmi som sa zasmiala, keď ste začali tvrdiť, že o pánovi Havlovi sa nebudete baviť na SV, lebo by SV prišiel o svojich finančných prispievateľov. Veľmi oceňujem Vašu starosť, ale ak má sloboda slova a sloboda prejavu „skrachovať“ na pánovi Havlovi, tak si ju slovenský národ nezaslúži!
Čítala som komentáre na facebooku pod novou reláciou na SV s pánom doktorom Harabínom. Komenty typu „Asi prestanem prispievať, ak tam bude táto kreatúra“ a jemu podobné, ma vážne rozosmiali. Je smutné, že ľudia uvažujú takto. To sú vyjadrenia ľudí, ktorí nikdy nebudú rozumieť slovu „sloboda“ (niežeby sa na jej obsahu v priebehu dejín zhodli filozofi). Nepochopia, že KAŽDÝ má právo vyjadriť svoje myšlienky a hlavne, čo je druhý aspekt tejto ústavou garantovanej slobody, aj príjemca má právo na ich prijatie. Je na mne, čo budem počúvať a kedy. Ja rozhodnem, či si ten názor, postoj, mienku, myšlienku vypočujem. Ale ten názor, postoj, mienka, myšlienka musia byť vyslovené nato, aby som ich ja mohla prijať. A polemika môže viesť k svojmu cieľu len vtedy, ak aj tej druhej strane dám možnosť sa vyjadriť! Slušne, odborne, s čo možno najväčším množstvom faktov, ale dám možnosť sa vyjadriť a vypočujem si to. Účelom polemiky však nie je, aby som druhého polemizujúceho presvedčila „o svojej pravde“! Jej účelom je, aby každá zo strán odišla obohatená čo i len o jednu myšlienku.
Vrátiac sa však k téme tohto týždňa. Osobne nemám rada tému o pánovi Havlovi. (Prekáža mi medzi iným aj to, že jeho meno je obchodná značka. A to do slova a do písmena.) Som skrátka Slovák! � Ale viem si uznať, že je to emocionálne. Nikdy a nikto ma nepresvedčí o tom, že pán Havel bol osobnosť, ktorú by som mala orodovať. Ale to je vyslovene len a len citová stránka! Niečo, čo sa nedá vysvetliť argumentami, a preto na to žiadne argumenty ani neplatia.
Meno pána Havla je v dnešných dňoch sprofanované. Je to chyba našej doby. Používajú sa pojmy, miešajú sa s emóciami a je z toho mix, ktorý je nestráviteľný. Pamätám si ako dieťa na základnej škole moje pocity o Ľudovítovi Štúrovi. Nepočúvali sme nič iné, ako „vlastenec“ sem a „národovec“ tam, „kodifikátor spisovnej slovenčiny“ a „otec národa“. A potom? Strelil sa do nohy….. To bol taký zlom, taká rana! Ako to, že superman nie je superman?! Ako to, že taký poloboh urobí niečo také?! A vôbec? Je to vôbec možné streliť sám seba do nohy??? Na mojej detskej „vlasteneckej“ duši to zanechalo veľký šrám. Toto bola fakt informácia, ktorú som ako dieťa nepotrebovala. Ako dieťa určite nie! Ako dospelá sa na to už pozerám inak. Aj Štúr bol len človek. Tiež ho trápili niektoré „obyčajné“ veci. Premýšľal rovnako aj o maličkostiach, o každodennom živote. No to som ako dieťa nechápala. Myslím, že ani Vám ako dieťaťu by nepomohlo, keby Vám v škole povedali, že Palacký sa pokúsil spáchať samovraždu?! Zbytočná informácia. Štúr, Palacký a rovnako aj Havel sú symboly. Symbolizujú vieru a hlavne to, bez čoho ľudia nemôžu a nedokážu prežiť. Symbolizujú nádej. Ak by sme týchto pánov nechali v tejto rovine, zhodneme sa aj na pánovi Havlovi. Myslím… nesľubujem �
Pravdepodobne najlepším príkladom je Ježiš Kristus. Je to symbol. Je symbol viery, nádeje a dobra. Tých kľúčových vecí, bez ktorých by sme nemohli dnes ani prežiť. Konšpiračné teórie o tom, čo mal alebo nemal s Máriou Magdalénou, či bol s ňou ženatý alebo mali spolu deti, nič nezmení na tom, čo symbolizuje. Dáva nádej ľuďom na celom svete. Nádej na lepší život, na to, aby ľudia hľadali dobro aj tam, kde je to ťažké a vtedy, keď je to skoro nemožné. Mne sa zdá, že dnešná doba nevie oddeliť tieto dve veci. Možno sa mýlim, veď som len človek. S odstupom času, čo pri osobe Ježiša Krista je viac než dve tisíc rokov, je posudzovanie jeho osoby ako symbolu určite jednoduchšie ako osoby pána Havla. (A okrem iného, vtedy ani nebol internet.) Snáď sa to zmení o nejakých tých pár desaťročí.
Pred pár mesiacmi som sledovala jednu diskusiu slovenských a českých historikov. Ich ústrednou témou bola osoba Dr. Jozefa Tisu. Záverom tejto relácie jeden mladý reportér, ktorý bol medzi hosťami, povedal: „My Česi sme mali Masaryka a Havla, a vy Slováci ste mali Tisu!“ Musím sa priznať, že som skoro odpadla! Rada by som bola bývala tomu pánovi osviežila pamäť, že Tomáš Garrigue Masaryk a aj Václav Havel boli prezidenti Čechov aj Slovákov! A čo sa Tisu týka, Česi mali pána Háchu a jeho nezabudnuteľný výrok: „Nech už to dopadne akokoľvek, za zlého budem ja!“ Možno tento výrok platí aj na pána Havla.
Posudzovať osobnosti minulosti cez prizmu prítomnosti je naozaj ľahké. Čo však ľahké nie je, je zostať objektívny. Ani jeden Slovák to podľa mňa nedokáže, keď bude témou osoba Václava Havla. My to berieme emocionálne a z pohľadu dnešnej doby. Nikto z nás sa však nevie vcítiť do kože ľudí, ktorí vtedy formovali politické dianie. Hovoriť teraz, že JA by som to urobil inak, je prosté. S vedomosťami a skúsenosťami, ktoré máme teraz, je to aj pravda. No vtedy to bolo iné. A áno, určite by sme ani jeden neurobili tie „chyby“, ktoré pán Havel urobil. Zato by sme garantovane urobili mnoho iných.
A ještě  vlkův  dovětek:
Paní Judit,víte  , na Kos e platí  jen  dva  zákony  -první  tzv. autorský a  druhý  tzv. čtenářský

1- zákon autorský

měřit všem stejným metrem. Tedy jak těm, kterým  fandím, protože každý z nás  má nějaké preference, tak těm, které nemám rád.

 

2- zákon čtenářský

Dobrým autorem není automaticky ten, s jehož názory souhlasím nebo mohu souhlasit!

Jsem  rád,  že  jsou  nastaveny  zrovna  takhle.  Protože  lidé  jako  vy  je  mají  za  vlastní.

Souhlasit s  vlkem  není  nutné. Díky.

Advertisements
Příspěvek byl publikován v rubrice Hosté. Můžete si uložit jeho odkaz mezi své oblíbené záložky.