Demokracia a jej zmeny v čase


napsala  paní Judit

Vlkův  úvod:

Už nějaký  čas  si lámu  hlavu nad  tím, jaký  článek  dát na  dnešek  – pro ty,co zapomenuli neb  ty  mladší , kteří  neví  – dnes  máme  MDŽ. Dlouho to vypadalo,  že  něco  budu muset sepsat  sám a  měl  jsem  velký  strach, že  z  toho vyleze  nějaké to povinné  klišé. Které z  duše  nenávidím.V pondělí  mi ovšem přišel  mail ze  Slovenska, od  paní Judit,  kterým jednak reagovala  na  páteční  Hodinu  vlka na SVSK, ale  kde připojila  také  svůj první  autorský  článek pro Kosu. Týká se obecně  demokracie, ale  také  konkrétně  vztahu  jednoho  každého z nás  k jejímu  dennímu provozování.

Je  napsán opravdu excelentně!  Tématicky  s MDŽ  nemá  co  společného.  Na první  pohled.  Za  sebe  říkám,  že  mi přijde, vzhledem k datu  naprosto ideální.  Na Kose slaví  svou premieru  nová  autorka. To  za prvé. Za  druhé – ano  neúčastí při volbách pliveme  na odkaz  těch, co za  cenu  vlastní krve  a  útrap pro sebe  a svou  rodinu  pro nás  vyxbojovali  všeobecné  volební právo,  kterýým  tak  často  opovrhujeme neúčastí u  volebních uren. Co  bylo  skutečně  krvavě   a se  zdoláváním  velkých protivenství  vybojováno,  snadno  a lehkomyslně  vzdáváme. A  stejné  je  to s dnešním  dnem  a jeho  významem. I ten  jsme, navíc  s posměchem, kdysi, před  časem ochotně  vzdali. K lepšímu  běhu věcí? Odpověd  je  jasná.  Proto  všechno má  právě  dnes premieru paní Judit!  Paní  Judit  vítejte.  Věřím, že  Vás  hvězdy neminou.

Nesmím opomenout  ještě  přání v šem  kosířkám  – všechno nejlepší  k MDŽ a poděkování za  všechno, co pro nás děláte!  Bez vás  nejsme  nic.

Z čoho som nesmierne sklamaná, je demokracia a jej ponímanie v povedomí ľudí. Nie občanov alebo politikov, ale ľudí! Všetci ju skloňujeme. Každý ju chce. Pre každého predstavuje ideálny chod spoločnosti. A zároveň jej NIKTO neverí! Tento „politický schyzofrenizmus“ ma metie.

Od svojich základov prešla demokracia naozaj jednou z najväčších premien, akých môžeme byť svedkami. Svoje prvé kroky robila v gréckych mestských štátoch, hoci bola podľa vtedajších filozofov jednou z najhorších možných foriem vlády. Na niekoľko storočí sa stratila z politického života a vrátila sa až v podobe americkej ústavy. Táto bola inšpirovaná myšlienkami filozofov a ideami 17. storočia v Európe a hlavne „slávnou revolúciou z roku 1688“ v Anglicku, pričom nakoniec úplne odignorovala ústavný vývoj v Anglicku po roku 1689. V Anglicku sa ústavný vývoj nezastavil a smeroval k suverenite parlamentu. V USA však išlo o vytvorenie racionálnej rovnováhy a vzájomnej kontroly mocí. Najstaršia písaná ústava platná dodnes a politické pohyby pri jej vzniku boli inšpiráciou pre Francúzsko. Veľká francúzska revolúcia nepriniesla iba svoje heslo: „Bratstvo – Sloboda – Rovnosť“, ale položila základy tých práv a slobôd, ktoré môžeme uplatňovať my. Jej najväčším prínosom bolo vydobytie si politických a občianskych práv. Základný kameň napr. volebného práva bol položený práve vo Francúzsku.

Tieto práva a slobody sú pre nás dnes úplnou samozrejmosťou. Voľby sa dnes opakujú v pravidelných intervaloch. Jedny z najdôležitejších sú ale komunálne. Tie, v ktorých rozhodujeme o tom, kto bude viesť najmenšiu jednotku územnej samosprávy. Obce a mestá sa každé štyri roky rozhodujú, kto bude tvoriť ich „malý parlament“ – zastupiteľstvo. Toto totiž rozhoduje o každodennom živote obce a jej obyvateľov. Tu máme možnosť voliť svojich susedov.Ľudí, ktorých poznáme, s ktorými sme vyrastali, hrali futbal, o ktorých vieme, ako ich formoval život, čo dosiahli a hlavne ako!

Je to najlepšia a najúčinnejšia cesta zvoliť si ľudí, na ktorých nám záleží a ktorým záleží na nás. Oni utvárajú politiku a smerovanie obce. Mať starostu príp. primátora, ktorý ma pozdraví, s ktorým si podám ruky a viem, že slovo dodrží, je devíza, ktorú práve tieto voľby ponúkajú. Pretože práve prostredníctvom týchto volieb sa rozhodujem ja! Ja určím svojím výberom, kam a ako má smerovať miesto, kde žijem. Ja určím, kto ho tam má viesť. Ja určím, ako ho má viesť – pretože je to v mojom meste a ja tam z pohodlia obývačky môžem byť do 10 minút a posťažovať sa. A tento úrad je plný ľudí, ktorých poznám. Viem, ako sa budú správať a čo mi povedia. Viem, lebo som s nimi vyrastala. Ale toto je možné dosiahnuť len za predpokladu, že k tým volebným urnám prídem, že sa „obetujem“, že zdvihnem v deň volieb svoj lenivý … korpus zo sedačky a prejdem sa. A rozhodnem.

Rozhodnem sa, komu vložím dôveru do rúk. Rozhodnem sa, kto bude určovať smerovanie miesta, kde bývam, žijem, vychovávam deti. Pred viac než 200 rokmi predstavovali tieto možnosti rozhodovania sa základné túžby ľudí. Ľudí, o ktorých v tom čase rozhodovali iní, ich svetu, miestu a srdcu vzdialení ľudia. Ja osobne považujem neísť voliť za urážku a hlbokú neúctu k obeti tých, ktorí na barikádach krvácali a umierali za toto naše právo. Oni boli ochotní obetovať to najcennejšie, čo človek má. Boli ochotní umrieť. My nie sme ani ochotní zdvihnúť ruku, vypnúť televízor, príp. počítač, obliecť sa a ísť k volebným urnám. Ani nechcem vedieť, čo by človek z 18. storočia videl, keby sa na nás pozeral. A už vôbec nechcem vedieť, čo by cítil. Plakal by? Bol by rozčarovaný? Sklamaný? Frustrovaný? Alebo by bol rovnako ľahostajný k dianiu okolo seba ako my dnes?

Každý sa nadchýna demokraciou v antickom Grécku a v Švajčiarsku. Snom každého je priama demokracia. „Demos“ a „kratein“ – všetkými skloňovaná „vláda ľudu“. Rada by som k tomu niečo dodať. Ako nás Aristoteles učí vo svojej Aténskej ústave

„Prvá ústava, ktorá uzrela svetlo sveta v Grécku bola úplne oligarchická. Chudobní, a s nimi aj ich ženy a deti, otročili boháčom. Všetka pôda bola v rukách len niekoľkých, a ak chudobní nesplácali nájom, dostali sa spolu s deťmi do otroctva. Až do čias Solóna všetci ručili za pôžičky vlastným telom. Najťažšia a najkrutejšia bola pre ľud v tejto ústave otrocká závislosť. Ale ľud nenávidel aj ostatné veci, pretože sa na ničom nepodieľal. Počas takéhoto usporiadania ústavy, v ktorom väčšina bola otrocky podriadená niekoľkým mužom, ľud povstal proti urodzeným.“

Možno to pripadá iba mne tak, ale mám pocit, ako by sa to vrátilo. Existuje tu jedna paralela: Ručíme za pôžičky, možno tentokrát nie vlastným telom, ale našou existenciou. No na rozdiel od antických Grékov, my máme možnosť podieľať sa na veciach verejných. My si to nemusíme vybojovať. To už za nás urobili iní. Nám by stačilo toto právo využiť.

Boje, ktoré vypukli v Aténach, boli prudké a trvali dlho. Znepriatelené strany stáli dlho proti sebe. Bezvýchodisková situácia vyústila do zvolenia si sprostredkovateľa. Stal sa ním Solón, ktorému zverili správu obce. Aristoteles vyzdvihuje v Solónovej ústave tri opatrenia, ktoré sú podľa neho najdemokratickejšie:

1. (a toto považoval Aristoteles za najdôležitejšie) nesmelo sa ručiť za pôžičku vlastným telom,

2. že každý, kto chcel, mohol požadovať zadosťučinenie za utrpenú krivdu

3. ktoré ľudové masy najviac posilnilo, bolo právo odvolať sa na súd. Keď je totiž ľud pánom hlasovania na súde, je pánom ústavy.“ Toto bolo podľa Aristotela najdôležitejšie v Solónovej ústave.

Mne osobne sa páči ale Solónov osobitný zákon.

„Keď však Solón videl, že v obci často vznikajú nepokoje a že niektorí občania z ľahkomyseľnosti ponechávajú veciam voľný priebeh, vydal proti nim osobitný zákon: kto sa počas nepokojov v obci nechopí zbrane a nepridá sa ani na jednu stranu, stráca občianske práva a pozbavuje sa účasti na správe obce.“

TOTO je priama demokracia! Ak nevieš, čo sa deje v tvojom okolí a čo je oveľa horšie – ak nemáš chuť ani motiváciu rozhodnúť sa o tom, tak nemáš právo rozhodovať o veciach verejných!

Voľba totiž nezačína a nekončí pri parlamentných voľbách. Voľba začína už tým, že každé ráno otvorím oči. Že vstanem z postele a oblečiem sa. Alebo zostanem v pyžame a vyvalím sa na gauč. Je to voľba. Voľba je aj to, že sa zúčastním schôdze vlastníkov bytov. Preboha, veď sa tam jedná bezprostredne o mňa a o moju peňaženku! A o moje vlastníctvo. Prečo by o mojich základných právach a v mnohých prípadoch aj o povinnostiach mali rozhodovať iní? Lebo môžu? Nie. Lebo ja to dopustím! Lebo ja im to dovolím! Lebo ja som ľahostajná k dianiu okolo seba. Lebo ma nezaujíma …. čo vlastne? ….môj život. Nejde o nič iné, o nič viac či menej, ako o môj život, život mojich blízkych a priateľov, o komunitu, v ktorej som si ZVOLILA žiť!

Katastroficky nízka účasť voličov na voľbách je ukážkou toho, ako sme sa postupom času, histórie a vývinu ľudstva stali „homo jemitojedn-us“! Je to ale zároveň aj signálom pre „tých hore“, že môžu robiť, čo len chcú. Lebo… je mi to jedno! Táto apatia a nevšímavosť je pre niektorých príležitosťou využiť možnosť. Problém nastane ale vtedy, keď v slove „využiť“ zmením predponu vy- na predponu zne-.

Netvrdím, že naša, príp. česká Ústava je bezchybná. No zakaždým špekulovať o jej zmene mi pripadá ako nehorázne klamstvo seba samého. Dr. Baxa – predseda Najvyššieho správneho súdu ČR – to formuloval takto: tí, ktorí chcú neustále meniť Ústavu, sú ako hráči, ktorí hrajú hru a celý čas len vymýšľajú, ako zmeniť pravidlá hry.

Podľa mňa veľmi výstižné! Sú dané pravidlá, tak hraj! Je jedno ako, len to hraj!!! V tomto prípade: CHOĎ VOLIŤ!

Advertisements
Příspěvek byl publikován v rubrice Hosté se štítky , , . Můžete si uložit jeho odkaz mezi své oblíbené záložky.