Šmolkovia a sloboda prejavu na pôde Europského parlamentu


napsala Judit

Rodinka išla do kina. V kine sa s popcornom a s nápojom usadili. Okolo sedeli podobné rodiny ako bola ich. Kinosála bola plná všetkých vekových kategórií. Prevažne deti. Film, ktorý sa totiž rodina rozhodla pozrieť, bol „Šmolkovia 1“. Všetko bolo pripravené a film mohol začať. Po úvodných minútach ukazujúcich mesto, kde Šmolkovia bývali, sa scéna filmu zmenila. Na scénu vstúpil Gargamel. Ako obyčajne zase spriadal plány, ako zajať všetkých Šmolkov, pretože si z nich chcel uvariť nápoj. A ak by sa mu to podarilo, tak, podľa vlastných slov: „…stanem sa najmocnejším čarodejom na celom svete!“ Syn, posadený medzi svojimi rodičmi, vtedy vstal, chytil sa operadiel sedadla pod sebou a zakričal na plné hrdlo: „To nie je možné! Najmocnejším čarodejom na celom svete je Albus Dumbledor!“

Kinosála doslova vybuchla od smiechu prítomných, deti sa obzerali, kto to vykríkol a rodičia tohto chlapca skoro pukli od hrdosti! Náš malý hrdina chvíľku zostal zaskočený. No potom sa posadil k svojim rodičom a film napriek znechuteniu vyvolanému v úvode dopozeral.

Rada by som rozvinula, čo vo mne vyvolal tento príbeh. Mám ho sprostredkovaný. Nezažila som ho, ale pamätám si svoje pocity, keď som ho počúvala. Čin tohto malého chlapca mi vohnal slzy do očí. Dojala ma jeho odvaha. To, ako sa dokázal postaviť a prezentovať svoj názor a svoje presvedčenie. Vykríknuť túto vetu v kine plnom cudzích ľudí si vyžadovalo odvahu, chrabrosť. Jeho skutok bol však dôkazom aj niečoho iného. Nielen skvelej výchovy jeho rodičov, ktorí ho určite smerujú k slobode myslenia a slobode prejavu, ale aj tolerancie a pochopenia ostatných. Nikto totiž nezačal vykrikovať ani na nášho hrdinu ani na jeho rodičov, aby sa pratali z kina. Nikto sa nezačal hádať a nikto nikoho neosočoval. Všetci dopozerali film, teda rozprávku a v pokoji sa rozišli, každý svojou cestou. Dôkaz toho, že sloboda prejavu môže mať aj emocionálnu a zároveň aj kultivovanú stránku. Jedno nevylučuje druhé.

Rada by som sa podelila ešte o jeden zážitok. Pred časom sme mali možnosť sledovať pána Schulza v Európskom parlamente, ako doslova „vyhodil“ europoslanca za Grécko. Jeho správanie ma neprekvapilo. Úprimne sa priznám, že som nič iné ani nečakala. Aby ma niekto nechápal zle. Plne odsudzujem, čo a ako ten europoslanec povedal. Ale toto nie je riešenie! TOTO bolo za čiarou. A to v oboch prípadoch.

Výroky gréckeho europoslanca boli viac než dehonestujúce. Ja sa nezastávam ani jeho, ani jeho názorov. Sú jeho a nie moje. No on nie je „môj“ europoslanec. Zvolili si ho Gréci. To oni majú moc v rukách ho odvolať, prípadne už znova nevoliť. Nikto iný. Parlament je miesto, kde sa majú vymieňať názory, myšlienky, informácie všetkého druhu. Nikto nie je schopný pojať všetku múdrosť sveta. Práve preto sa na problémy treba pozrieť z rôznych strán. Toto je niečo, čo by malo byť garantované na pôde parlamentu. Ak táto sloboda padne, môžeme si byť istí, že demokracia je mŕtva.

Veď je to zvrátené! Ak sa sloboda prejavu začne takýmto spôsobom potláčať na pôde parlamentu, tak tu budeme mať o chvíľku samé „stranícke schôdze“, kde bude sto ľudí ale len jeden názor. A to garantovane ten „správny“! My sme to zažili. A ďakujem, neprosím si repete!!! Stačilo. Čo bude ďalším krokom, pán Schulz, vyhodíte europoslanca, lebo nebude hlasovať ako chcete Vy?!

O slobode prejavu sa už popísalo veľa. Chráni ju, ako jedno z prvých a základných ľudských práv, mnoho dokumentov, dohovorov, organizácií ale aj súdov. Je obsahom mnohých citátov. A, žiaľ, rovnako ako som písala o demokracii, aj tu musím konštatovať, že sloboda prejavu, ktorej súčasťou je aj sloboda slova, je jedným z najčastejšie mylne interpretovaných práv. Je právom, ktoré všetci chcú a nikto mu neverí. Je zvláštne, ako často sa naň každý odvoláva, keď ide o jeho osobu. Ale sloboda prejavu a o to viac sloboda slova neznamená, že JA môžem povedať alebo sa prejaviť ako chcem a kedy chcem. Táto sloboda neplatí len pre mňa. A nepatrí len mne. Uzurpovať si ju pre seba a zároveň ju nedopriať iným, by malo nedozerné dôsledky. Fascinujúce je, že už malo. No poučenie z toho akosi chýba.

Povedzme si o slobode prejavu niečo. Čo je jej obsahom? Toto právo v sebe zahŕňa

„slobodu vyhľadávať, prijímať a rozširovať informácie a myšlienky všetkého druhu, bez ohľadu na hranice, či už ústne, písomne alebo tlačou, prostredníctvom umenia alebo akýmikoľvek inými prostriedkami podľa vlastnej voľby.“

Takto charakterizoval slobodu prejavu Medzinárodný pakt o občianskych a politických právach z pera OSN v roku 1966. Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd z roku 1950 so svojimi novelami ešte dodáva aj „bez zasahovania štátnych orgánov“.

Samozrejme, že ako každé právo aj toto je spojené s povinnosťou. Tu je dôležité uvedomiť si, že bez ohľadu na slobodu, existujú určité hranice, ktoré nemôžem prekročiť. Asi každý mi dá za pravdu, ak poviem, že osočovať niekoho, rozprávať o ňom nezmysly a tváriť sa pri tom ako najväčší ľudomil, nie je správanie, ktoré by som od svojho priateľa očakávala. Jednou z hraníc, ktorú by nikto nemal prekročiť, je „rešpektovanie práv alebo povesti iných“. Najjednoduchšie a najlepšie na selektovanie „zaručených“ správ o iných a ich ďalšie šírenie je tzv. Sokratov test troch otázok:

1. Je to, čo chcem povedať PRAVDA?

2. Je to, čo chcem povedať DOBRÉ?

3. Je to, čo chcem povedať UŽITOČNÉ?

Ak by som ani na jednu otázky, vlastne všetky, nevedela dať kladnú odpoveď, tak prečo by som to chcela vôbec povedať? V prípade, že niekoho oblejem vedrom špiny, tú len tak ľahko nezmyje.

Druhou výnimkou z absolútnej slobody prejavu, ktorá je zakotvená v ľudsko-právnych dokumentoch je

„ochrana národnej bezpečnosti alebo verejného poriadku alebo verejného zdravia alebo morálky“.

Táto nás učí, že tu nie sme sami, že existujú aj ľudia okolo nás. Sme povinní strážiť a chrániť okolie, v ktorom žijeme. Našich susedov, rodičov, deti, blízkych a aj priateľov.

Pochopiteľne je týchto výnimiek v ľudsko-právnych dokumentoch viacero. Všetky však majú rovnakú koncepciu. Sloboda prejavu je garantovaná bez prekážok, bez zásahov štátnych orgánov, na šírenie myšlienok a informácií, ich prijímanie a aj vyhľadávanie. Na druhej strane má svoje limity a snúbi sa s povinnosťami a zodpovednosťou.

Kto ale stanovuje, kde a kedy boli tieto hranice prekročené? To, či sa sloboda prejavu dostala do konfliktu s iným právom, určuje súd. Nie minister, nie poslanec, nie prezident, nie úradník, ale súd!

Mňa však šokovalo niečo iné! Bolo až pohromou sledovať, ako Schulzovi ostatní europoslanci tlieskajú. Mali tú odvahu a drzosť byť silní, keď nemali. Blahoželám im. Toto je prvým z posledných krokov smerom k cintorínu, kde pochováme demokraciu. Ja sa len pýtam, že po koľký krát už?

Advertisements
Příspěvek byl publikován v rubrice Hosté se štítky . Můžete si uložit jeho odkaz mezi své oblíbené záložky.