Robin Alexander, Denník N, Merkelová a putimský strážmistr


Nikdy  bych nevěřil,  že na  Kosu převezmu  článek  z  periodika, jakým je  slovenský Denník N.  A  přeci se tak  dneska  děje. Několikrát  jsem upozornil na připravovanou  knihu  německého  novináře  Robina  Alexandera a  publikoval její základní premisy, které  se porůznu objevovaly  na internetu: Slovenský  Denník N  přinesl širší  výtah  z  této  knihy a já se  rozhodl, že  jej  umístím na  Kosu. A to z  mnoha  důvodů:

  • osobně  soudím,že  se události okolo postoje  Německa a  speciálně kancléřky  k migrační  krizi  skutečně  odvíjely  tak,  jak  Alexander popisuje. Je  důvěrným znalcem  německého politického  zákulisí
  • ukazuje  naprostou  zoufalost  současné  „velké“ politiky, která  je dnes   v  reálném  čase  reálně  určována  mediálním obrazem  vlády  a momentálních nálad  společnosti. Klíčové  slovo je momentálních, protože pokud  jsou  za  14 dnů jiné, klidně  politici i  váhy  Merkelové, neváhají  udělat  naprostý  a  totální názorový  kotrmelec. Jen  to nesmí  být  moc  vidět. Naprosto děsivé  zjištění,  vzhledem  k   úkolům, před  kterými  světová, evropská a německá politika trvale   stojí. Nejvyšší  metou  totiž  není  řídit  stát podle  toho, co  je  správné, nutné, životně  důležité, ale  tak, aby  to, když ne vylepšilo, tak alespon nepoškodilo OKAMŽITY  mediální  obraz  vlády  a jednotlivých politiků u veřejnosti!!!!!Tohle  naši společnost  dovede  ke katastrofě  a zhroucení,  v konečném  důsledku!!!!
  • v  řadě  poslední to  dávám z  osobních  důvodů. Snažil jsem se najít  důvody, proč  Merkelová  udělal a to, co udělala.  Přiznávám, že  jsem hledal  nějaký  vyšší , třeba  i  soukromý  důvod. V tom  jsem  se  netrefil. Ale  co mi naopak  vyšlo dokonale, bylo několik odhadů – že  politici  migrační krizi  nechtěli  účinně  řešit  v  zárodku, protože  se báli  médii,  ztráty  části  voličského potenciálu,  kteří představují  voliči  s migrantským pozadím,  kvůli  mediální  palbě  neziskovek a proto,  že  migranty podporovala  nikoli nevýznamní část  veřejnosti. Stejně  tak  jsem  trefil bod, v kterém klíčoví politici  obrátí  – tedy  okamžik, kdy zjistí, že  za  podporu  a přízen  právě  zmíněných  voličských  skupin platí  masovým odlivem  kmenových  voličů. Merkelová  rozpřáhla  svou náruč  nikoli proto,  že  by  cílila  například  na křeslo  šéfky  OSN, ale  na  základě  určitých pochyb  subalterních úředníků , ale  zejména  podle  týdenních  svodek  nálad  německé  společnosti!!!!! A  podobně  dokonce zařízla  v Německu i jadernou  energii!!!! Upřímně  – nikdy by mne nenapadlo,  že  Merkelová  jedná  v  úřadu  kancléřky  jako  proslulý putimský strážmistr  ve  Švejkovi.  Pro mne osobně  jde o naprosto  děsivé  zjištění….

Slovenský  výtah  z  knihy  Robina  Alexandera  pokládám za  natolik závažný, že  jsem  se rozhodl operativně  odsunout  dva  připravené  články vždy  o jeden den. Za  což  se jejich  autorům  pokorně  omlouvám.

Ale  chci  mít  ten  článek  z Deníku  N natvrdo v  archivu  Kosy, aby  byl kdykoli  snadno  později k   nalezení. Kdyby  se  třeba  Deník  N rozhodl  jej  ze  svých  stránek  stáhnout,  což  osobně  očekávám. Protože  vzhledem k  jeho postoji  to  pro  jeho  redakci musí  být  dokonalá  facka.

Ako Angela Merkelová nezatvorila nemecké hranice pred utečencami

Je to kniha o 180 strhujúcich dňoch nemeckej politiky. 13. septembra 2015 bol pripravený príkaz na zatvorenie nemecko-rakúskej hranice, chýbalo už iba konečné „áno“ – avšak v poslednej minúte bolo príslušné nariadenie zmenené. Z výnimky predchádzajúceho humanitárneho gesta: otvorenia hranice pre tisíce v Maďarsku uviaznutých utečencov, sa tak stal vyše šesťmesačný výnimočný stav, počas ktorého prišlo do Nemecka okolo 1 milióna utečencov zo Sýrie, Iraku či Afganistanu. Tento prílev nekontrolovaných a neregistrovaných utečencov sa zastavil až 9. marca 2016, keď Macedónsko zatvorilo hranice s Gréckom, čím (v rozpore so stanoviskom Angely Merkelovej) uzavrelo hlavnú vtedajšiu utečeneckú (tzv. západobalkánsku) trasu.

Nemecký novinár denníka Die Welt Robin Alexander v politbestselleri Die Getriebenen. Merkel und die Flüchtlingspolitik: Report aus dem Inneren der Macht (Hnaní. Merkelová a utečenecká politika: správa zvnútra moci) detailne a presne ukazuje, za akých okolností a pod akými tlakmi konali politicky zodpovední činitelia, predovšetkým kancelárka Angela Merkelová a minister vnútra Thomas de Maizière, ako aj šéf bavorskej Kresťansko-sociálnej únie (CSU) Horst Seehofer, vtedajší predseda Sociálno-demokratickej strany (SPD) Sigmar Gabriel, minister financií Wolfgang Schäuble a šéf Úradu spolkového kancelára Peter Altmaier.

Vládnuť počas týchto pohnutých týždňov a mesiacov znamenalo prijímať rozhodnutia enormných dôsledkov, a to za extrémneho tlaku, ihneď a na základe často neúplných informácií. Niekedy konali hlavní aktéri koordinovane, inokedy váhali, rozhodovali neskoro a bez konceptu – a pozoruhodne často si kládli polená pod nohy. Utečenecká politika Berlína nie je v knihe znázornená ako humanitárna politika robená zo srdca, ale ako náhodne vzniknutá a rastúca katastrofa.

Prvá kapitola knihy je napísaná najživšie a číta sa ako napínavá detektívka. Autor v nej opisuje kľúčové okamihy, ktoré by viedli k zatvoreniu nemeckej hranice. Malo k tomu dôjsť 13. septembra 2015 o 18-tej hodine. K tomuto kroku bolo na nemecko-rakúskej hranici najmä zo strany Spolkovej polície (ktorá sa donedávna volala Spolková ochrana hraníc) všetko pripravené. Každý cestujúci, ktorý prekročí hranicu, bude kontrolovaný. Kto nemá pas alebo platné vízum, tomu bude vstup na nemecké územie odmietnutý. Nemecko zavrie svoje hranice, kultúra vítania (Willkomenskultur) sa stane dejinami. Iba týždeň po tom, ako Angela Merkelová otvorila 5. septembra z humanitárnych dôvodov hranice pre utečencov.

O 17-tej hodine 30-tej minúte hlásia nemecké hraničné orgány pripravenosť a pohotovosť. Na zatvorenie hraníc chýba už len posledný pokyn. Ale aj ten je už napísaný. Má 30 strán formátu DIN A4, rozhodujúce sú však tieto slová: Kto nie je oprávnený na vstup, je zamietnutý aj vtedy, keď žiada o azyl.

Politici Kresťansko-demokratickej únie (CDU) sa zasadzujú takmer odo dňa otvorenia hraníc, aby sa znovu zatvorili a aby sa utečenci odmietali. Najskôr sa obracajú na ministra vnútra, spolustraníka Thomasa de Maizière, neskôr sa obracajú s touto žiadosťou aj na kancelárku a šéfku CDU Angelu Merkelovú. Na ňu však iba interne, lebo vedia, že verejný tlak na ňu neúčinkuje. Merkelová koriguje vo všeobecnosti svoj kurz len vtedy, keď to vyzerá, že ide o jej vlastné rozhodnutie, podčiarkuje Robin Alexander. V týždni od 5. do 13. septembra jestvuje ešte stále šanca zatvoriť hranice, veď Merkelová samotná odôvodnila svoje pôvodné rozhodnutie z 5. septembra ako „výnimku“. Mohla by povedať, že sa všetko vracia do normálneho stavu – a nemusela by priznať nijakú chybu.

Dňa 12. septembra o 17:30 sa začína telefonická konferencia Merkelovej so Seehoferom, Gabrielom, de Maizière, Altmaierom a vtedajším ministrom zahraničných vecí Frankom-Walterom Steinmeierom. De Maizière navrhuje, aby sa vzhľadom na preťaženie spolkových krajín pri prijímaní a zaopatrovaní utečencov časovo obmedzene znovu zaviedli kontroly na nemecko-rakúskej hranici. Nikto mu principiálne neodporuje. Následne sa debata krúti okolo otázky, či by malo ísť iba o kontroly, alebo aj o odmietanie utečencov, ktorí sú bez potrebných dokladov. De Maizière je za zatvorenie hranice. Podobne ako Seehofer. Gabriel a Steinmeier zvažujú. Takisto Merkelová a Altmaier. Analyzujú právnu situáciu. Napokon s návrhom ministra vnútra súhlasia všetci zúčastnení. Sú za to, aby sa na nemecko-rakúskej hranici znovu zaviedli kontroly. Súčasne sa má na 20 hodín prerušiť vlaková doprava medzi Nemeckom a Rakúskom. A – čo je najpálčivejší bod a jadro celého rokovania – utečenci majú byť na hranici odmietnutí. S týmto všetkým výslovne súhlasili všetci uvedení politici, podčiarkuje sa v knihe Die Getriebenen.

Po tejto telefonickej konferencii Thomas de Maizière volá šéfovi Spolkovej polície Dieterovi Romannovi. S tým, že 13. septembra o 18-tej hodine sa hranica zatvorí. Minister vnútra zvoláva na pol šiestu tlačovú konferenciu, na ktorej mieni oboznámiť verejnosť s týmto zásadným opatrením.

Ešte pred ňou však chce v situačnom centre Ministerstva vnútra podrobne predebatovať jednotlivé nové regulárie na nemecko-rakúskej hranici so svojimi najbližšími spolupracovníkmi: štátnymi tajomníkmi, vedením Spolkovej polície, ako aj s niektorými vedúcimi odborov na ministerstve. O 14-tej hodine sa zišli v novej konferenčnej miestnosti s najmodernejšími výdobytkami komunikačnej elektroniky. Okrem de Maizière nikto zo zúčastnených nevie o včerajšom „vnútronemeckom samite“. Minister vnútra otvára zasadnutie konštatovaním, že včera sa na najvyššej politickej úrovni rozhodlo zaviesť hraničné kontroly. Následne však kladie rozhodujúcu otázku: „Môžeme na hranici odmietať, alebo nie?“

Účastníci nemajú na túto otázku jednotný náhľad.

Zamestnanci Ministerstva vnútra zaoberajúci sa bezpečnostnou problematikou sú za odmietanie, pričom ich podporujú aj štátni tajomníci – nominanti CDU.

Zamestnanci Ministerstva vnútra zaoberajúci sa utečeneckou problematikou sú naproti tomu skeptickí. Podľa ich názoru síce umožňujú nemecké azylové vykonávacie predpisy odmietnutie žiadateľa o azyl z bezpečnej tretej krajiny; podľa dublinských pravidiel však nemecké orgány musia pred odmietnutím žiadateľa o azyl presne zistiť, do ktorého schengenského štátu vstúpil ako do prvého, a tam ho poslať, lebo žiadosť o azyl sa podľa dublinských pravidiel spracúva v tom členskom štáte, do ktorého žiadateľ vstúpil ako do prvého. Všetko teda závisí od toho, či Dublinské nariadenie platí alebo nie.

A na obzore sa vynárajú ďalšie a ďalšie právne pochybnosti.

Dieter Romann raz v priebehu debaty stratí trpezlivosť a povie: Keď počas samitu G–7 v bavorskom Elmau boli odmietnutia možné (a aj k nim došlo!), prečo máme toľko problémov s príkazom, ktorý má také isté znenie?!

Minister sleduje debatu – a z času na čas sa vzdiali a niekam a niekoho o priebehu debate diskrétne informuje. Telefonovať bude trikrát. Po prvý raz sa vzdialil do rohu miestnosti; po druhý a tretí raz už opúšťa miestnosť. Každý vie, s kým de Maizière telefonuje: s Angelou Merkelovou.

Toto sú kľúčové okamihy utečeneckej krízy majúce ďalekosiahlejší dopad než otvorenie hranice 5. septembra. Ak by bol býval de Maizière nariadil zatvorenie hranice aj s odmietnutím utečencov tak, ako sa na tom špičkoví nemeckí politici dohodli 12. septembra, otvorenie hranice pre utečencov z Maďarska by bolo bývalo zostalo výnimkou potvrdzujúcou dublinské pravidlo. S týmito troma telefonátmi minister vnútra začal váhať a nanovo naštartoval politický proces tvorby mienky, ktorý už vlastne bol ukončený. Teraz Merkelová nebola ani za, ani proti. Iba vyjadrovala pochybnosti.

Potom telefonoval de Maizière so Sigmarom Gabrielom.

Po tomto telefonáte, poslednom z tohto historického zasadania na Ministerstve vnútra, nariadil de Maizière, aby sa pokyn prepísal. Dieter Romann musí škrtnúť práve tie slová, ktoré boli najdôležitejšie. Namiesto odmietnutia aj v prípade žiadosti o azyl, dostali teraz nemecké orgány príkaz povoliť vstup na územie Spolkovej republiky „príslušníkom tretích štátov bez dokumentov oprávňujúcich na pobyt, aj keď požiadajú o azyl“. Každý má byť síce kontrolovaný, ale každý, kto požiada o azyl, bude vpustený do Nemecka – pričom je jedno, či je z bezpečného tretieho štátu alebo bezpečnej domácej krajiny.

Ešte raz: Všetko bolo pripravené. Spolková polícia v pohotovosti. Minister vnútra považoval pôvodný príkaz za správny. Kresťansko-demokratická kancelárka, ako aj špičkoví predstavitelia ďalších koaličných strán, SPD a CSU, súhlasili s odmietaním. Prečo potom nedošlo k vykonaniu tohto pôvodného príkazu?

Robin Alexander uvádza: „Na Ministerstve vnútra a v bezpečnostných orgánoch obviňujú pri spätnom pohľade Merkelovú, ktorá v tom bránila svojmu ministrovi vnútra de Maizière. Na Úrade spolkového kancelára ukazujú zase prstom naňho: de Maizière nevykonal rozhodnutie telefonickej konferencie koaličných špičiek, lebo sa nechcel preniesť ponad právne pochybnosti svojich úradníkov. Právne pochybnosti, ktoré sa mimochodom ukázali byť neopodstatnené. O niekoľko týždňov neskôr dospeli Ministerstvo vnútra a Ministerstvo spravodlivosti k „spoločnému právnemu stanovisku“: Odmietnutia na hranici síce vtedy neboli právne nutné, ale predsa len možné. Vedecká služba Spolkového snemu potvrdila tento názor v svojom posudku.

Počas tohto rozhodujúceho víkendu však situácia nebola taká jasná, aká sa zdá byť v súčasnosti. Nikto zo zúčastnených nechcel – ako sa píše v knihe Die Getriebenen – za takéhoto stavu urobiť tak právne rozporuplné a nepopulárne opatrenie.

Z humanitárnej výnimky otvorenia hraníc sa stal niekoľkomesačný výnimočný stav, pretože nikto nemal politickú silu, túto výnimku ukončiť. „Hranica zostala otvorená nie preto, že Angela Merkelová, alebo niekto iný v spolkovej vláde tak vedome rozhodli. V rozhodujúcich hodinách sa jednoducho nenašiel nikto, čo by prevzal zodpovednosť za jej zatvorenie“, podčiarkuje Robin Alexander.

Angela Merkelová sa stala „kancelárkou utečencov“ bez toho, aby sa o to vedome, cielene, z vlastnej sily a aktívne pričinila.

Pohľad späť: 31. októbra 2014 navštívila Angela Merkelová v rámci Dňa reformácie kostol Márie Magdalény v brandenburskom Templine. Počas debaty po omši sa dostala reč aj na utečencov. Ohľadom vyhosťovania do bezpečných domovských krajín vtedy povedala, že „na prvý pohľad [vyhosťovanie] azda nie je kresťanské, ale na druhej strane je omnoho menej kresťanské, keď prijmeme priveľa a potom nemáme miesto pre tých, čo sú ozaj prenasledovaní“.

A 15. júla 2015 sa cez Merkelovú prehnala mediálna smršť, keď v Rostocku 14-ročná Reem Sahwilová povedala kancelárke, že má strach pred tým, že bude musieť opustiť Nemecko a nebude môcť študovať. Merkelová odvetila plačúcej Sahwilovej, ktorá sa narodila v palestínskom utečeneckom tábore a prišla s rodičmi do Nemecka: „Keď teraz povieme „Môžete prísť všetci a môžu prísť všetci z Afriky“, tak potom takúto situáciu ani nemôžeme zvládnuť.“ Obrázok mladej vzlykajúcej Palestínčanky, ktorej Merkelová vysvetľuje byrokratickou nemčinou formálne a právne korektne danú situáciu, sa stal na niekoľko mesiacov ikonickým obrázkom Merkelovej bezcitnosti.

Až do otvorenia hraníc, keď sa pre mnohých stala stelesnením liberálnosti s horúcim srdcom.

Robin Alexander uvádza obsah mnohých dôverných rozhovorov s kľúčovými nemeckými politikmi (vrátane členov spolkovej vlády) zo všetkých troch vládnych strán, z ktorých vyplýva, že sú si v jednom zajedno: Chybou nebolo ani otvorenie hraníc, ani humanitárny čin, chybou bolo, že ihneď potom nikto nedal jednoznačné znamenie, že Nemecko nie je vstave zobrať všetkých utečencov z celého sveta. A dodáva, že signál mal prísť od kancelárky.

Takýto signál však od Angely Merkelovej neprišiel. Jedným z vysvetlení je podľa Robina Alexandra vtedajšia nálada v Nemecku: Kancelárka totiž vedela podľa prieskumov verejnej mienky, podľa spravodajstva v médiách a z reakcií na sociálnych sieťach, že keď teraz – v septembri 2015 – zavrie hranice, tak by išla proti náladám veľkej časti nemeckého obyvateľstva. Ochrana hraníc by viedla k záberom masy zúfalých a ponížených utečencov stojacich pred zavretými hranicami Nemecka.

Za Merkelovej éry sa poslanie Spolkového tlačového úradu otočilo o 180 stupňov. Zatiaľ čo dovtedy bolo jeho prvoradou úlohou informovať občanov o práci spolkovej vlády, kancelárka ho premenila na úrad, ktorý informuje spolkovú vládu o tom, čo si myslia a čo cítia občania. Šéf Spolkového tlačového úradu prezentuje Merkelovej každý týždeň deväťstranový dôverný konvolút „Výsledky výskumu verejnej mienky“: Nachádzajú s v ňom najaktuálnejšie výskumy verejnej mienky vrátane „nedeľnej otázky“ s voličskými preferenciami jednotlivých strán. Okrem toho sa v ňom zisťuje 20 najdôležitejších politických úloh, ktoré si občania želajú od politikov, aby sa do nich pustili – a aby ich aj zvládli. Kľúčovou je pre kancelárku časť „Najdôležitejšie témy“: Spoločnosť Infratest dimap zbiera exkluzívne pre spolkovú vládu údaje o tom, čo najviac hýbe ľuďmi, pričom výsledky znázorňuje v tzv. „Monitore tém“, ktorý je vyhotovený v podobe grafiky.

A v lete 2015 tento „Monitor tém“ ukazoval, že v Nemecku sa mení nálada obyvateľstva. Začiatkom júla sa o tematický okruh „Utečenecké prúdy“ zaujímalo iba 7 percent opýtaných, zatiaľ čo „kríza v Grécku“ interesovala 80 percent respondentov. V druhej polovici augusta už boli utečenci vrcholovou témou. Týždeň po otvorení hraníc sa o utečencov zaujímalo 82 percent opýtaných. A ďalších 11 percent o príbuzný problémový okruh „Cudzinci, prisťahovalectvo, integrácia“. Dovedna teda 93 percent respondentov uviedlo, že ich mysľami hýbu utečenci.

Robin Alexander píše: „Keď teraz Merkelová zavrie hranice, nielenže by rozladila veľkú väčšinu občanov, ale zmenou kurzu by všetkých aj poplietla.“

Podobná dominancia jednej jedinej témy jestvovala pred piatimi rokmi, po havárii jadrového reaktora v japonskej Fukušime. Vtedy kancelárka otočila za enormných politických a ekonomických nákladov kurz nemeckej atómovej politiky o 180 stupňov; avšak toto otočenie išlo ruka v ruke s vtedajšími náladami majority obyvateľstva vystrašenej jadrovou katastrofou. Teraz by utečenecký „čelom vzad“ išiel proti cíteniu veľkej väčšiny občanov. V tomto čase sú ešte skoro všetci v Nemecku za prijímanie utečencov. Medzičasom sa stali legendárnymi zábery z mníchovskej Hlavnej stanice, kde utečencov vítali stovky, ba tisícky usmiatych Mníchovčanov.

Postupom času sa však nálada začala meniť. Najskôr na okresných a miestnych úradoch, kde mali na starosti konkrétne problémy spojené s utečeneckým prílevom: nájsť ubytovacie priestory, zabezpečiť pre utečencov stravovanie, tlmočníkov a podobne. Potom začala mať verejnosť strach z „islamizácie Nemecka“: 70 percent utečencov boli mladí muži, takmer všetci moslimovia a ľudia si začali klásť otázky: či a kedy za nimi prídu manželky, resp. celá rodina a aká bude ich, ba celková budúcnosť.

Pesimistickú náladu začali zrazu podporovať do istej miery masovokomunikačné prostriedky, na sociálnych sieťach sa rozmohli kritické komentáre a postingy. Známy historik Heinrich August Winkler označil otvorenie hraníc za „nelegitímne konanie na vlastnú päsť“ v tradícii nemeckých fatálnych historických osobitných ciest.

A 27. septembra 2015 si vtedajší prezident Joachim Gauck položil rečnícku otázku: „Preťaží prílev naše sily?“ A dodal, že „naše srdce je nekonečné veľké, ale naše možnosti sú konečné“.

Angela Merkelová však zotrváva na svojej pôvodnej pozícii. Hranice sú naďalej otvorené. V televízii tvrdí, že „hranice nemožno zavrieť“. Robin Alexander v tejto súvislosti konštatuje, že „kancelárka neodôvodňuje svoju politiku ako umenie možného, ale ako umenie jedine možného“.

Keď sa už nálada v Nemecku pomaly ale iste otočila proti Merkelovej kurzu, vstupuje na scénu kresťansko-demokratický minister financií. Wolfgang Schäuble je suverénne najskúsenejším (a momentálne najobľúbenejším) nemeckým politikom. Desať týždňov po otvorení hraníc držal na verejnosti príslovečného „bobríka mlčania“. Medzi štyrmi očami však kancelárke povedal, že čo robí, je málo, a čo hovorí, je nesprávne. Na predsedníctve CDU za zatvorenými dverami takisto jednoznačne vyslovuje svoj náhľad na vzniknutú situáciu. Začiatkom novembra prerušuje Schäuble svoje mlčanie na verejnosti. V televíznej talkshow pokojným hlasom hovorí, že „naša schopnosť prijať utečencov nie je nekonečná“ a „súčasný stav je neúnosný – pre každého“. O niekoľko dní neskôr prirovnáva utečeneckú krízu s lavínou: „Lavíny sa môžu spustiť, vyvolať aj vtedy, keď neopatrný lyžiar sa vydá na svah a pohýbe trochou snehu.“

Merkelová si uvedomuje, že Schäubleho lojalita platí vecnej stránke politiky, a nie kancelárke ako osobe.

Počas dôverného rozhovoru Schäubleho s Merkelovou jej minister financií navrhne, aby rokovala s tureckým prezidentom Recepom Tayyipom Erdoğanom, a to s cieľom zastaviť prílev utečencov cez Turecko do Európy, do Nemecka.

Schäuble mal pred očami dohodu so šéfom východonemeckých komunistov Erichom Honeckerom ohľadom tamilských utečencov zo Srí Lanky z roku 1985. Vtedy bol Schäuble šéfom Úradu spolkového kancelára a zákulisne pripravil takýto deal: Východonemecká letecká spoločnosť Interflug a sovietsky Aeroflot nebudú vpúšťať na palubu lietadiel na Srí Lanke (a inde) Tamilov, ktorí by mohli následne žiadať o politický azyl v Západnom Nemecku – a Spolková republika za to NDR zvýši kontokorentný úver v medzinemeckom obchodnom styku zo 600 na 850 miliónov mariek. Honecker súhlasil. A bolo po tamilskej utečeneckej kríze v polovici 1980-tych rokov.

Merkelová sa Schäubleho idey po dlhom váhaní chytila. Začala sa pripravovať na zložité rokovania s Erdoğanom.

Išlo pritom o preteky s časom. Kancelárka si bola na prelome rokov 2015/2016 načistom, že ak sa nič nestane, tak na jar a v lete sa na obzore vynoria nové utečenecké vlny smerujúce do Nemecka; a tieto by už Merkelová ako kancelárka (vzhľadom na prudko sa rozširujúce nálady týkajúce sa nevyhnutnosti zavrieť hranice) politicky neprežila.

Navyše, Rakúšania stratili medzičasom trpezlivosť s utečencami a začali pripravovať diplomatickú pôdu na zatvorenie západobalkánskej trasy. Merkelová však bola jednoznačne proti tomuto opatreniu. Chcela dohodu s Tureckom.

Jej vzťahy s Erdoğanom neboli nikdy bezproblémové. Angela Merkelová bola vždy proti pristúpeniu Turecka k EÚ. Ako predsedníčka CDU to hovorila na plné ústa, ako kancelárka podčiarkovala, že „výsledok rokovaní s Tureckom o pristúpení je otvorený“. Erdoğan, a celá turecká elita, jej to mali vždy za zlé. Robin Alexander píše: „Erdoğan je pre ňu Putin vo vreckovom formáte, vládnuci hysterickej krajine, ktorá sa neustále usiluje boxovať v kategórii, ktorá je politicky nad jej vlastnú hmotnostnú kategóriu“.

Kancelárka dlho váhala vsadiť v utečeneckej kríze na tureckú kartu. Bola si vedomá skutočnosti, že by to pre ňu znamenalo „cestu do Canossy“.

Preteky s časom však „vyhrajú“ Rakúšania. Západobalkánska trasa sa zatvára 9. marca 2016. Slovinsko, Chorvátsko, Srbsko a Macedónsko sa rozhodnú, že na ich územie smú vstúpiť len utečenci s platným cestovným pasom, ktorí chcú v príslušnom štáte aj požiadať o azyl. 10. marca Rakúsko hlási: nijaký utečenec nepožiadal o azyl.

O jedenásť dní neskôr vstupuje do platnosti dohoda medzi EÚ a Tureckom.

Autor v knihe podrobne ukazuje, ako Merkelová svoj kurz obsahovo menila a zároveň rétoricky na ňom trvala, ako sa Seehofer stal prvým kritikom jej politiky, zatiaľ čo Spolkový snem, ktorému sa však v tejto historickej dobe ohľadom utečeneckej politiky nepoložila na schválenie jediná otázka, podporoval Merkelovú koalíciou všetkých strán, zatiaľ čo sa nová strana AfD (Alternative für Deutschland; Alternatíva pre Nemecko), politicky sa umiestňujúca napravo do CDU a CSU, dostala do parlamentov viacerých spolkových krajín. Opisuje, ako sa mladý rakúsky minister zahraničných vecí Sebastian Kurz stal výzvou pre Merkelovú tým, že zavrel hranice, ako sa nemecká kancelárka pokúšala o európske riešenie, pričom sa v rámci EÚ izolovala, a napokon s posledným nasadením iniciovala dohodu EÚ s Tureckom, pričom podľa náhľadu mnohých pozorovateľov nemeckej politickej scény viac-menej kapitulovala pred Erdoğanom.

 

Robin Alexander je nemecký žurnalista a publicista. Od roku 2008 je redaktorom denníka Die Welt a nedeľníka Welt am Sonntag, kde ťažiskovo píše o kancelárke Angele Merkelovej. Pravidelne vystupuje v nemeckej televízii. Okrem Die Getriebenen napísal v roku 2007 knihu Familie für Einsteiger (Rodina pre začiatočníkov). V knihe Die Getriebenen využíva široký fundus vedomostí, ktoré načerpal pri pravidelnom spravodajstve o nemeckej vládnej politike, na základe rôznych (najmä dôverných) rozhovorov so špičkovými nemeckými politikmi a prostredníctvom rešerší v Berlíne, vo Viedni, Budapešti, Bruseli a Turecku. Dôverné rozhovory s novinármi patria k základným nástrojom popredných politikov na vysvetlenie svojich náhľadov; sú rôzne odstupňované a väčšinou smú žurnalisti citovať iba názory, ale nie ich pôvodcov. Alexander odhŕňa rúško nad mnohými rozhodnutiami Angely Merkelovej a na príklade tejto dramatickej kapitoly nových nemeckých dejín ukazuje, ako sa dnes robí politika.

Angela Merkelová autorovi rozhovor týkajúci sa utečeneckej politiky neposkytla.

Kniha Die Getriebenen je dôsledne rešeršovaná a opiera sa ako o oficiálne fakty, tak aj o zákulisné informácie. Už niekoľko týždňov je na špičke zoznamu bestsellerov časopisu Der Spiegel.

Jeho kniha nepriamo hovorí o tom, že politici by mali mať pevný zástoj, za ktorým si stoja za každej situácie.

převzato  z  :

https://dennikn.sk/blog/ako-angela-merkelova-nezatvorila-nemecke-hranice-pred-utecencami/

 

Reklamy
Příspěvek byl publikován v rubrice Hodina vlka se štítky , , , . Můžete si uložit jeho odkaz mezi své oblíbené záložky.