Volebný systém prezidenta treba zmeniť


napsal Emil Páleš

Dnešní  autor  nevstupuje  na  Kosu  dobrovolně.  A dokonce o  tom  ani  neví. Protože  ho  přetiskuji. Ostatně  jde o  článek z  roku  2014. Soudím však,  že  mu  to nebude vadit ani  jemu  ani  vám. Emil Páleš  je – tak  říkajíc  kolega ze  Slobodného vysielača, kde má  svou pravidelnou relaci  Ariadnina  nit a  zejména je  to  nepochybně moudrý  člověk. A  že  jde  o  článek starý  3 roky?  Na aktuálnosti  a inteligentním řešení  problému  přímé prezidentské  volby,  tak  aby  byla  aspon  trochu konstruktivní a  nebylo to věčné  hledání  menšího Belzebuba to naprosto nic nemění. Mně osobně  by  se Pálešem  navržený  volební model  líbil  velmi…

Nespornou  předností  dnešního  textu je, že  je  velmi hutný a tedy  krátký. A  jak jsme k němu  dospěl?  Jednoduše  – Borísek  jej použil  pro  úvodní zahájení  posledního Dualogu s Petrem  Žantovskýma  mojí  maličkostí. Líbilo se mi  to natolik, že jsem si  tenhle  text  od  něj pro Kosu  vyžádal.  A nyní už Emil Páleš

Volebný systém prezidenta na Slovensku a v Čechách je väčšinový. Do finále postupujú dvaja kandidáti s najväčším počtom hlasov. Občanov to núti taktizovať a neúprimne voliť kandidáta, ktorého nechceli. Nevolia dobro, ale „menšie zlo“, aby zabránili najhoršiemu. Ak chcú vyjadriť svoju vôľu, riskujú, že ich hlas nezohrá vo výsledku volieb vôbec žiadnu rolu.

Pri českých prezidentských voľbách v roku 2013 tento systém nútil občanov, aby sa rozhodovali len medzi dvoma dominantnými kandidátmi – Zemanom a Schwarzenbergom. Na menšinových kandidátov, ako bola Táňa Fischerová, sa dokonca robil nátlak, aby sa vzdali kandidatúry. Škodia vraj tým, že trieštia sily a odoberajú hlasy nádejnejšiemu kandidátovi.

Takto sa vôľu občanov nikdy nedozvieme. Navyše tým zahadzujeme práve hlasy tej myšlienkovo vyzretejšej časti obyvateľstva. Masoví kandidáti sú nominanti politických strán, majú finančné prostriedky, ale sú zaviazaní poslúchať a volí ich dav podliehajúci propagande. Individuálne osobnosti, ak sú charakterné, sú bez prostriedkov, a je ich viac. Premýšľajúca časť obyvateľstva má totiž diferencovanejšie názory a navrhuje viacero menších kandidátov. Práve ich hlasy, ktoré sú obsahovo hodnotnejšie, sa zahodia a o výsledku rozhoduje tá najmenej mentálne vyzretá vrstva obyvateľov. Vzdelanejší človek, ak chce mať vôbec podiel na voľbách, musí odložiť svoj názor a pridať sa k davovému podpriemeru.

Väčšinový volebný systém treba zmeniť na preferenčný. Nech každý na prvom mieste volí toho, koho chcel. Na druhom alebo aj ďalších miestach označí iné mená pre prípad, že jeho kandidát prvej voľby neprejde. Preferenčný systém dovoľuje voličovi označiť poradie kandidátov. Napríklad môžem voliť Fischerovú, ale ak neprejde, som za Schwarzenberga. Každý volič sa tak môže vyjadriť aj k poradiu väčšinových kandidátov a jeho názor bude zahrnutý do výsledku volieb.

Preferenčným systémom si volia prezidenta v Írsku a Indii. V Austrálii sa používa pri parlamentných voľbách. Náklady na uskutočnenie volieb nie sú väčšie, dokonca sú aj menšie, pretože stačí jedno kolo. Je to systém imúnny voči taktizovaniu. Nevháňa slobodného človeka do stáda, kde musí spolu s ostatnými voliť kandidáta vopred vytýčeného ako nádejného podľa mediálnych prieskumov.

 

Text  v  originále  vyšel na portálu Zem a vek v  březnu  2014

Reklamy
Příspěvek byl publikován v rubrice Hosté se štítky , . Můžete si uložit jeho odkaz mezi své oblíbené záložky.