Patolog o covidu. Drsně a bez servítků. II. díl.


dokončení ze  včerejška

Posledné dni Štatistický úrad zverejnil počet obetí za 11 mesiacov roka 2020. Hoci v nich ešte nie je zarátaný december, už čiastkové údaje naznačujú, že v tomto smere sme zaznamenali rekordný rok. Vieme už presne vyčísliť, o koľko percent sa nám z dôvodu pandémie zvýšila úmrtnosť?

Podľa hrubých údajov, ktoré mám k dispozícii, je to zatiaľ 16,8-percentný nárast, čo sa týka úmrtí mimo zdravotníckych zariadení, a to ešte nemáme december kompletne dobehnutý. Je to dramatický nárast. Všetkým veľkým bojovníkom proti koronakríze treba odkázať, že týchto 16 percent Slovákov zbytočne zomrelo pre to, čo oni popierali. Ide o vyše 3600 nadmerných domácich úmrtí. Je to tiež následkom falošného optimizmu a bagatelizácie, ktorú šírili aj niektorí lekári či renomovaní odborníci.

Človek pritom nemusí byť vyhranený. Nespochybňovať, ale ani nepreceňovať a nestrašiť. Triezvo povedať, aký je stav, riešenia, a nebojovať s nimi. Vždy však budú ľudia, ktorí niveau svojho inteligenčného tieňa nedokážu prekonať. S tým sa treba zmieriť.

Ak je hlavnou príčinou týchto úmrtí covid, znamená to, že celý ten veľký nárast oproti minulému roku sa odohral v posledných mesiacoch roka, keďže predtým sme obete rátali dokopy na desiatky.

Je to tak. V októbri sme v teréne mali oproti roku 2019 nárast úmrtí o 20 percent, v novembri už o 50 percent a v decembri to bolo až 61,4 percenta. A ďalej to stúpa. Už prebiehajúci január vykazuje oproti decembru ešte 15-percentný nárast. A pripomínam, to sa bavíme o excesívnych úmrtiach mimo nemocníc. V nemocniciach ten nárast nebude nejaký dramatický, lebo za prvý polrok sme mali v nich približne o 1000 úmrtí menej než v roku 2019, ale to sme stihli dohnať a ešte zvýšiť za posledné tri mesiace.

Z pohľadu posledných rokov je to však jednoznačne najvyšší počet úmrtí na Slovensku. Priblížime sa k hodnote 59-tisíc obetí za rok, radšej nechcem povedať, že až k počtu 60-tisíc, lebo to je už pre mňa psychologická hranica. Ale ani to nie je vylúčené. Keď to sčítame s úmrtiami na covid, okolo 5- až 6-tisíc úmrtí budeme mať navyše. Dostávame sa tak k hrôzostrašnému číslu.

Aký bol v úmrtiach najhorší týždeň v roku 2020?

Prelom novembra a decembra bol prvý vrchol, potom sa to trochu upokojilo a prišiel vianočný 52. týždeň. Vtedy bol najvyšší počet úmrtí za celý rok. Ale to neodzrkadľujú sviatky, to je len následok nárastu hospitalizácií začiatkom decembra. A to, čo sa deje dnes v nemocniciach, uvidíme v číslach obetí na konci januára. Ten trend je jednoznačne stúpajúci. Za tri mesiace doháňame Taliansko, čo sa týka úmrtnosti na jeden milión obyvateľov. To je už veľmi alarmujúce.

Jednu skupinu nadmerných úmrtí tvoria pacienti „na“ covid a „s“ covidom. Možno tiež povedať, že druhú skupinu tvoria nepriame obete pandémie, teda zanedbanie akútnych či neliečených chronických stavov, povedzme ešte z prvej vlny?

Áno, obete na covid môžeme pričítať k nadmerným úmrtiam. Čo sa týka ostatných nadmerných úmrtí, aj tu bude treba dáta ešte veľmi detailne študovať. Ale keď som si robil rýchly nástrel za jeden mesiac, tak sa javí, že veľké percento tvoria chronickí pacienti, najmä kardiovaskulárne choroby, ktorí ešte z prvej vlny neboli dostatočne podchytení. Dnes sú v stave, ktorý sa dá ťažko korigovať a zomierajú práve na následky nie úplne korektne riešenej chronickej civilizačnej choroby. Do toho patrí aj diabetes, množstvo obličkových chorôb. Vyjadriť sa dnes k percentu pacientov, ktorí dominujú, ešte nemožno. Bolo by to veľmi nezodpovedné a išlo by o hrubý odhad.

Ide teda jasne o obete zapríčinené aj odkladom operácií?

Jednoznačne áno. Viac zomierali doma aj onkologickí pacienti aj tí, ktorí by mohli byť odoperovaní, ale nemocnice a JIS-ky sú pre pandémiu preplnené. Tretia skupina, ktorú sme identifikovali, boli pacienti, ktorí nechceli ísť na ošetrenie.

Báli sa ísť do nemocnice?

Aj to, ale bývali tiež takí, čo sa nechali prepúšťať na reverz a potom zomreli doma. Vidno tam strach z nemocničného prostredia, chápem to. A vidíme aj to, že primárna sféra všeobecných lekárov a špecialistov zrejme nie je úplne dobre nastavená.

Narážate na neordinujúcich všeobecných lekárov a špecialistov na obvodnej úrovni?

Je to tak. Mnohí pacienti by mali byť podchytení, no stretávame sa s tým, že napriek tomu, že opakovane telefonujú, nevedia sa dovolať, ordinuje sa cez telefón, predpisuje sa cez elektronické recepty. A potom nasleduje nezriedka negatívny záver.

Zlyhalo podľa vás v tomto smere zdravotníctvo?

Nemôžeme podľa mňa povedať, že zlyhalo zdravotníctvo. Je to sekundárny následok pandémie, pretože hlavná sféra zdravotníctva je personálne, finančne, materiálovo tak strašne vyťažená, že na týchto pacientov jednoducho neostal čas a priestor. Poskytovanie zdravotnej starostlivosti však nie je zle zorganizované. Je tu pandémia, ktorá všetko vyblokovala. Je to naša kolektívna vina, nie dôsledok zlého manažmentu zdravotníctva. Vidíme to aj v iných krajinách, ktoré majú zdravotný systém na úplne inej úrovni ako my a majú rovnaké problémy.

Čo sa týka obetí na covid, dalo by sa povedať, koľko z nich by sa bez covidu dožilo ďalšieho roka, keďže mnohí trpeli aj inými ochoreniami?

Číslo obetí „na“ covid, to sú ľudia, z ktorých by veľká väčšina žila ďalej a neodškriepiteľne zomreli v dôsledku koronavírusovej infekcie. Pri obetiach „s“ covidom je interpretácia trochu problematická.

V akom zmysle?

Ľudia by pravdepodobne žili, vírus im však sťažil zdravotný stav, ktorý bol ťažký aj bez toho. Komorbidity hrajú nejakú rolu v priebehu koronavírusového ochorenia, ale aj s nimi by ľudia žili pokojne týždne, mesiace, roky. Zomreli však kvôli covidu. Stále platí, že čím vyšší počet komorbidít, pričom neznamená, že tieto ochorenia musia byť bezprostredne život ohrozujúce, tým je horší priebeh ochorenia, jeho následok a rýchlejšie nastáva aj smrť pacienta.

Títo pacienti mali často dané ochorenia dlhodobo kompenzované, síce s výkyvmi, ale takto žili desiatky rokov a koronavírus ich za desať dní zabil. Spomínam si na príbeh jednej panej, ktorá išla do Tatier na turistiku, cestou v autobuse sa nakazila a na šiesty deň zomrela. A takýchto ľudí je veľa. Nenávidím, keď niekto povie, že títo ľudia by aj tak neskôr zomreli. Ale kedy? Zajtra? O päť rokov? Alebo keď počujem, že „ona si už svoje odžila“. To sú čo za argumenty?

Pre mňa je to eticky nezlučiteľné. Nemôžeme odpísať jednu generáciu či skupinu ľudí len preto, že sú starí, chorí a aj tak by umreli. Kam by sme sa ako spoločnosť dostali? Týmto sa predsa odlišujeme od mnohých nízkych zvierat. Ešte aj iné cicavce majú nadmieru vyvinutý pud kolektivizmu v prípade ohrozenia a niektorí z nás ľudí ho teraz celkom ignorujú.

Budeme však vedieť vypočítať, o koľko rokov pripravila pandémia svoje obete?

Bude to možné vypočítať, ale vždy to bude len empirické číslo. Jedna štúdia hovorila priemerne o desiatich až dvadsiatich rokoch, o ktoré covid pripravuje generáciu starších ľudí. Keď si zoberieme priemerný vek dožívania na Slovensku, ktorý je okolo 87 až 89 rokov, a priemerný vek obetí za celú pandémiu na Slovensku, ktorý je niekde okolo 80 rokov, môžeme s čistým svedomím povedať, že pandémia nám zobrala desať rokov. Je však pravdepodobné, že to bude viac. To už je na výrazné zamyslenie.

A hoci sa priemerný vek obetí neznižuje, lebo úmrtí je hrozivo veľa, stále častejšie sa objavujú 30-, 40-, 50-roční ľudia, ktorých bolo predtým veľmi málo. A už to nie je jeden či dvaja za týždeň, už je to takýto počet za deň. A to je tiež alarmujúce.

Umierali ľudia najviac v nemocniciach?

V súvislosti s nadmernými úmrtiami je to asi tak pol na pol doma a v nemocnici. Čo sa týka úmrtí mimo nemocníc, oproti roku 2019 máme vyššie čísla v roku 2020 aj v prvých mesiacoch, vyletelo to však v októbri. Kým sme pôvodne očakávali, že budeme mať denne celkovo 200 úmrtí, zahŕňajúc nemocnice i terén, tak dnes ich je aj viac ako 400. Stále častejšie vidíme úmrtia pacientov, ktorí sa nestihli podchytiť v nemocnici a mali by tam ležať s koronavírusovým zápalom pľúc, pre nedostatok miesta začínajú zomierať doma. Takýto je trend aj v zahraničí, v krajinách, kde sa preťažili nemocnice.

Neušlo nám tak v prípade covidu z evidencie viac ľudí?

Nepodchytených úmrtí v teréne, o ktorých nevieme, nebude veľmi veľa, keďže pravidelne testujeme. Na základe toho sme zistili nákazu neraz nielen v DSS-kách, ale najnovšie aj vo väzniciach. No a na covid dnes zomiera doma zatiaľ len tri až päť percent ľudí. I keď sa nám môže stať, že niektoré domáce úmrtia ľudia kamuflujú.

Prečo?

Rozšíril sa nám taký neduh, že niektoré pohrebné služby si účtujú pri obetiach s koronavírusom nehorázne sumy. Hoci už od mája hovoríme, že sa netreba báť infikovaných mŕtvych a že nie je dôvod pochovávať telá vo vakoch, chodiť s tyvekom, neupravovať telá či ich nevystavovať, napriek tomu tak niektoré pohrebné služby postupujú. A ešte si žiadajú niekoľko stoeurové navýšenie, argumentujú nákladmi. V tomto smere viem akceptovať primeranú mieru, no môžeme sa baviť o desiatkach eur, nie stovkách.

Príbuzní sa tak boja, že obhliadajúci lekár telo ich zomrelého označí ako obeť koronavírusu, zataja tak respiračné príznaky, pretože vedia, že by museli za pohreb zaplatiť o stovky eur viac. Nám sa potom niektorí nemusia dostať do štatistiky. Aj keď je to zatiaľ mikropercento, ak sa to stane rutinou, naše dáta nebudú interpretovateľné.

Pritom vírus replikačnú schopnosť rýchlo po smrti stráca, preto stačí dodržanie štandardných ochranných postupov. Doteraz nemáme jednu profesionálnu nákazu zamestnanca pohrebnej služby, prehliadajúceho lekára či človeka vykonávajúceho pitvy.

Hovoríte o maximálne piatich percentách úmrtí na covid v domácnostiach. Zvyšok teda nastal v nemocniciach a v DSS-kách?

Áno. Zatiaľ je veľké percento pacientov podchytených v nemocniciach. Pri ich preťažení sa už do nemocníc nemusia dostať a zomierajú v domácom prostredí. Tak to bolo aj v úvode pandémie v Taliansku či Španielsku.

Spoločnosť vyzerá, akoby s ňou počty úmrtí ani veľmi nehýbali. Čím to podľa vás je?

Myslím si, že je to najmä tým, že strašiak úmrtí v dnešnej spoločnosti nehrá vôbec žiadnu rolu. Keď vo filme zastrelia 15 ľudí, tak to s máloktorým divákom vôbec pohne. Stali sme sa ako spoločnosť emočne tupými a plochými voči úmrtiu. Či to bude číslo tisíc, alebo desaťtisíc, pre ľudí to nič neznamená. Ľudia berú počty obetí len ako číslo a to je hrozné.

Pre mňa je akýkoľvek človek rovnako cenný. Som lekár a vždy budem vnímať úmrtie cez prizmu ľudského života. Preto nemám rád ani matematické výpočty, lebo číslo nikdy nehovorí o tom, čo je za ním. Na to, že bude niečo stúpať, nepotrebujem modelovanie. A že tisíce obetí nie sú v poriadku, tam mi stačí sedliacky rozum.

V počte evidovaných úmrtí za január dosiahneme ešte oveľa horšie číslo než v decembri. Je na mieste obava, že tento rok bude celkovo nadmerná úmrtnosť ešte horšia než vlani?

Tým som sa ešte veľmi nezaoberal, no asi to nebude lepšie ako minulý rok. Ľudia vzhliadajú k vakcíne ako k riešeniu, pričom je to trochu predčasné. Rovnako ako plošné testovanie len samo osebe či sprísnenie pravidiel bez ich vymáhania nebude viesť k úspechu.

Prečo pokladáte očkovanie za falošné riešenie?

Mám obavu, že vakcinácia spôsobí v ľuďoch falošný pocit istoty. Povedia si, že sú vakcinovaní a im sa už nič nemôže stať. A ono to tak nebude, lebo stačí len jeden pozitívny a kaskáda bude bežať ďalej. A falošný pocit poháňaný prípadnou bezpríznakovosťou bude viesť k tomu, že môžeme zaznamenať nárast očkovaných superšíriteľov. Aj pre vznikajúce mutácie mám obavu z účinnosti vakcín. Preto nie som ani fanúšik premorovania populácie.

Obávam sa, že sa budeme musieť znova preočkovať a bude potrebné vyrobiť polyvalentné mRNA vakcíny, ktoré budú mať viac RNA častíc, aby bunková pamäť bola dostatočná. To si myslím, že nás v tomto roku ešte čaká. Ale ja sa nemám problém v takom prípade znova očkovať, spoločnosť si len musí zvyknúť, že žijeme aj s týmto očkovaním.

Ak teda podľa vás vakcína bude len jedným z nástrojov boja, čo bude prelomovým riešením?

Stratégia a séria opatrení, ktoré budeme musieť dodržiavať. Rúška, odstupy, očkovanie, zníženie mobility a liečba. Nebude to ani vynájdenie jedného zázračného lieku, ani vakcíny. Na svetovej úrovni bude treba nájsť účinný spôsob, ako tieto jednotlivé parametre zavádzať, ktoré sprísňovať a ktoré uvoľňovať. A táto hra mačky s myšou tu bude podľa mňa ešte na dlhé roky. Len aby sa to neskončilo tak, ako povedal jeden môj kolega, že jednoducho budeme zomierať 75-roční.

Možno budeme vymierať na základe nejakej formy tohto vírusu v budúcnosti, len čo dosiahneme množstvo komorbidít, ktoré spôsobia, že sa blíži náš koniec. A bude výnimočné, že sa niekto dožije vyššieho veku. Aj to môže byť na konci tohto príbehu.

To teda neznie ani trochu optimisticky.

Viem, znie to hrozne negativisticky, ale buďme realistami, lebo potom sa môžeme už len príjemne prekvapiť. (Úsmev.) Ja som radšej príjemne prekvapený ako sklamaný. Nemám teda veľkú ilúziu o prvom polroku 2021. Nejakú neuveriteľnú nápravu, pokiaľ nedôjde k náprave kritických opatrení, asi neuvidíme.

Ale ak nedôjde k závažnej mutácii, ktorá by sa prejavila negatívne na vakcinácii, tak predpokladám, že ten ďalší polrok by sme mohli efektívnejšie a účelovejšie riadiť pandémiu. Vtedy by sme mohli začať manažovať pandémiu my, nie ona nás. Nebude to už ako teraz pokus-omyl. Takže druhý polrok by tak mohol byť optimistickejší.

Tak trochu optimizmu na záver. Vy sám ste podobne ako už desaťtisíce iných Slovákov prekonali covid, pôsobíte vyliečene, aký to malo u vás priebeh?

Tiež som si odtrpel svoje. Doľahlo na mňa to, čo som asi pri žiadnej chorobe ešte nemal – strach a úzkosť. Asi aj preto, že chorobu vo veľkej miere študujem. Vždy keď prišiel nový príznak, skúmal som, čo sa deje, stále sa to menilo.

Začalo sa to tým, že som mal veľmi silný kašeľ, vravel som si, fajn, je napadnutý respiračný systém, dúfam, že to nespôsobí zápal pľúc. Následne došli kruté bolesti hlavy. Tak hovorím, fajn, teraz sa šíri zápal v mozgu. Potom som stratil čuch a chuť, tak si vravím, že mám olfaktorický aparát už kompletne zdeštruovaný, keďže nemá schopnosť vnímať vnemy. Potom si poviete, že to už nejako dáte, a do toho dôjdu brutálne horúčky. Tak viete, čo sa v tele uvoľnilo. Prichádza cytokínová reakcia, ktorá naberá na špecifickej imunitnej odpovedi, čakáte dramatický záver.

Mali ste aj zápal pľúc?

Síce ľahký, ale mal. Monitoroval som si saturáciu kyslíka, čakáte, čo ešte príde. A príde nekonečná únava, taká, že nevládzete prejsť z izby do izby. Musíte si na polceste sadnúť. Tak už rozmýšľate, že toto je už kardiovaskulárna záťaž, či sa vám náhodou zápal pľúc nezhoršil.

Ale tá úzkosť a strach podľa mňa veľmi výrazne ovplyvnili aj môj priebeh. To neexistuje, že máte pozitívne nastavenú myseľ. To je ilúzia, ktorú prezentujú ľudia, čo potom sklamú samých seba. Keď to príde, každý má strach. A čím viac informácií máte a viac tomu rozumiete, tá úzkosť naberá na sile. Na druhej strane však rozumiete aj tomu, ako to odchádza, že sa to lepší a je tam aj progres. Ale toto ma veľmi prekvapilo, s tou úzkosťou som vôbec nerátal. A keď to vidíte aj na svojich príbuzných, je ten vnútorný pocit úzkosti ešte horší.

Máte následok z prekonania ochorenia?

Mesiac som mal kašeľ a nevedel som sa ho zbaviť. Zrazu zmizol doslova z hodiny na hodinu. Stratil som kondičku, ale tiež som ju celkom skoro dostal späť. No čuch a chuť stále nemám ako predtým. Jednak sa mi zmenila chuť – to, čo mi nechutilo, mi dnes chutí, a naopak. A necítim vône. Musím mať nos vo flakóne voňavky, aby som niečo cítil, aviváž vôbec, ale smrad cítim veľmi intenzívne. Som však len mesiac po infekcii.

Zatiaľ, chvalabohu, iné následky na sebe nebadám. Protilátky mám však teraz také, že by som mohol rozdávať. Hoci 14 dní infekcie som netvoril vôbec žiadne, potom to vyskočilo a po mesiaci to dramaticky narástlo. Ale napriek tomu to nepreceňujem a všetky opatrenia naďalej dodržujem. U nás v rodine sme s nimi nikdy nebojovali a po únave z neustáleho testovania pri každom náznaku ochorenia sa radšej od septembra úplne izolujeme.

 

Tolik Dr. Palkovič. Ani s e vás nebudu psát, jak se  cítíte…..  Stačí mi moje  pocity. Mám rozmetanou další iluzi – že  si člověk nechá 2x píchnot vakcinua  vrátí se  k běžnému životu. Tomu před koronou…

Nic takového  – pročkvanost populace nám nic takvého nezařídí!!!  Jen možnost  řídit  pandemii, místo toho, aby  pandemie  řídila  nás……..Pokud ho cituji přesně. Jo a ještě  spodmínkou – když to dopadne  dobře  a virus nezmutuje…. Korona  je nejspíš  mnohemvětší problémnež  si  uvědomujeme.

Příspěvek byl publikován v rubrice Hodina vlka se štítky , . Můžete si uložit jeho odkaz mezi své oblíbené záložky.