Poviedka na víkend: Piatková


napsal Vlado Bálint

Sú rôzne.

Deviata, Novosvetská, Mesačného svitu, Patetická, Osudová…

Môžu byť smutné, nostalgické, heroické, frenetické, sentimentálne, fádne…

Ich hrdinovia sú vysokí, malí, blondíny, ryšavci, albíni a ďalší, ktorých je neúrekom.

Medzi nimi môže byť aj plešatý ujko toho času sediaci v nenápadnej prázdnej krčmičke. Popíja mok, ktorý má na vinete nálepku beer.

Pijúci občan mrmle, lebo podľa neho sú všetky beery na jedno kopyto. Nie ako kedysi. Vie o tom svoje, lebo je školský inšpektor. Hľadí cez zarosené okno lokálu. Žmurká naňho sporoodetá dievčina a inšpektorovi sa rosí čelo. Zrazu sa mu zdá, že všetko je naopak. Orosený by mal byť pohár s beerom, a nie okno. A už vôbec nie jeho čelo. Je predsa inšpektor a ako taký je nezarositeľný. Dievča z ulice kuká na plešatca v lokáli a rúžovými ústami pečiatkuje okno ako tajnú správu, ktorej prijímateľ trocha zneistel. Obzerá sa naokolo, aby sa uistil, či túto intímnu chvíľku nesleduje jeho nadriadený alebo, nedajbože, podriadený. Po zistení, že na tomto malom kúsku sveta nieto nikoho, inšpektor spokojne získal stabilitu na rozheganej stoličke. Keby len tá žabka vedela, kto som! A keby som ja vedel, kto je ona! Veci by sa isto pohli dopredu.

Dni idú neúprosne jeden za druhým. Nič sa nemení. Týždeň je za nami.

Mesiac je za nami. Devätnáste storočie je za nami. Prešli všelijaké revolúcie. Všetky víťazne. Lebo určite majú konkrétneho víťaza… Inšpektor zmraštil čelo a chcel si toto zistenie zapamätať navždy, lebo sa mu zazdalo, že má čosi do seba. Prízrak na druhej strane skla zareagoval. Pritlačil nos, nosík na sklo a dýchol. Para urobila fľak, tvár zmizla. Ostal len odtlačok. Asi nosa.

V piatok sa dejú zaujímavé veci. V suteréne opery je noc zmierenia. Sólisti si tykajú so zboristami. Štatisti si pýtajú podpis a po chvíli si tykajú všetci. Vzduch je preplnený pohľadmi a feromónmi.

Inšpektor kuká cez prázdne okno, vidí fľak, za ním prázdnu ulicu a paru z kanála. Tlačia ho nohavice, búcha mu srdce a nechce uveriť, že víla zmizla. Pošpáral si v nose a spomenul si na svoje posledné hlásenie. Hlásenie o stave žiactva v obvode. Znie to vznešene. Stav žiactva. Išlo o nahlásenie tých, čo si špárajú v nose. Obézna psychologička uvidela v tejto skutočnosti rozhodujúci faktor stability školy. A celej spoločnosti, ako sa vyjadril zástupca. Zastupoval nemenovaného riaditeľa a šuškalo sa, že dačo spolu majú. Ale čo, to nikto nevedel, lebo psychologicky vyzerajúca pani mala asi stovku a spomínaný okolo päťdesiat. Plešatý inšpektor si povzdychol. Lepší vrabec v hrsti, ako holub na streche a veľmi si želal, aby sa stal zázrak. „Čo som komu urobil?“ zaševelil do útrob pohára.

Piatková konštelácia pod operou nadobudla charakter žeravého tečenia lávy pod sopkou. Barytón pohmkával ostinátnu melódiu a soprán sa dychčavo pridával. Tenor nad skupinkou umelcov rozhadzoval rukami. Zbor fučal a štvorhlasne deklamoval sekvenciu „čo sme komu“. Alt zo šera rozťal červenú hmlu prenikavým „urobili“. Ozývalo sa rytmické tlieskanie, prechádzajúce do plieskania. Suterén sa plnil Piatkovou. „Čo sme komu urobili“ sa nieslo podzemím opery. Známy sólista s brunátnou tvárou zapel svoje sólo. „Čooo sme koooomu uurobiiili.“ Melódia sa niesla ako plazivá hmla. Vyrážala z kanálov. Zaplavovala ulice a plnila éter neviditeľnou nostalgiou. Subreta v najkrajších šatách, aké si len vedela predstaviť, sa postavila na stranu zboru. Osobný tajomník rozdával noty. Pridal sa starý, vypelichaný koncertmaister. Vlásenkárka s pergamenovou kožou recitovala verše „Čo sme“ a intendant, o ktorom sa hovorilo, že je až zo zámoria, sekal tmu dirigentskou paličkou. Piatková zaplnila všetky prázdne miesta v parteri opery. Driemajúce uvádzačky spozorneli a inšpicient do komanda šepkal tajomné „Už je to tu“. Bola to chvíľa, na ktorú všetci čakali. Kurič v kotolni, pamätník, ktorý si pamätal všetkých riaditeľov, povedal, že „takáto udalosť prichádza každých circa tridsať rokov“. Znalý pomerov sa tváril, že sa ho to už netýka. Kulisáci, hlavne tí mladší, ho za to zbili. V opere nastala zima…

Inšpektor si klopkal prstami po plešine. Pam, pam, pam, papá. Na lesklom parkete pár tancoval tango. Tanečník, o ktorom nikto nevedel, že pracuje v školstve, nemyslel na nič. Vnímal opojnú vôňu ruže medzi zubami, miešajúcu sa s fluidom bytosti v jeho náručí. Šaty s výstrihom všade, kde sa dalo, ospravedlňovali svojou rozmarnosťou okamihy, ktoré neušli vnímavému oku divákov. Dav nedýchal. Každá chcela byť v náručí Ružohryza a všetci, ako jeden kanec, túžili zvierať v náručí prísľub rozkoše, ktorá sa pritrafí len raz za život. Pam, pam, pam, papá… Inšpektor hrýzol do pohára a spomenul si na spolužiaka zo strednej, ktorý sa stavil, že zožerie pohár od piva. Stávku vyhral…

Pocítil sladkú chuť krvi. „Možno tá ruža, čo ju držal medzi zubami,“ prebleslo mu mysľou. Beer sa pomiešal s červenými kvapkami spadnúcimi akoby z neba…

Po niekoľkých rokoch zimy si pamätníci v Opere spomenuli na sólistov z Piatkovej. Najviac si pamätali na hmlu a červené svetlo v suteréne. Nikto si ale nespomenul na Vypelichaného, Subretu v šatočkách Piatkového úsvitu ani na Pergamenovú vlásenkárku. Kurič bol už synom toho zbitého kuriča a tváril sa presne tak, ako jeho otec. A na dôvažok bez okolkov hovoril, že v opere sa spieva falošne. A že hudobný sluch má aj tak len on…

Po rokoch si na Piatkovú už nespomenul temer nik. Len akýsi dramaturg, čo sa vyznal v umení, naznačil, že sa chystá nová Piatková, ktorá sa vraj bude volať Pondelková…

**

„Vstávaj, ty starý chren.“

Akási korpulentná osoba myká inšpektorom.

„Len pivo chlasceš a ktovie, čo ti lozí po rozume…“

Mestský havran krúži nad sídliskom. Vidí, ako na dvanástom poschodí akási baba trieska plešatého ujka a v desiatich minútach mu vysvetlí svoj základný životný omyl a tragédiu. „Čo som komu urobila!“ vrieska a jej hlboký alt sa stráca v zákutiach ľudského mraveniska. Už nikto nenaťahuje uši, aby začul čosi pikantné. Už nikto sa nepozastavuje nad cirkusovým číslom na dvanástom poschodí. Nikoho nezaujímajú tajné sny školských inšpektorov a neznámych krások strácajúcich sa v pare za krčmovým oknom. Nikoho netrápia biblické príbehy neznámych ľudí.

Len vtáctvo vidí pod pokrievky ľudskej histórie. Vďaka nemu nám bude vždy šelestom krídel pripomenuté, že na dvanástom poschodí kedysi býval nenápadný inšpektor, ktorý mal svoje sny, rovnako dôležité ako sny Kleopatry či Tutanchámona.

O tom je Piatková.

O snoch, ktoré sú skutočnejšie ako život.

A o živote, o ktorom sa dávno zabudlo, že má vždy dve strany.

Najmenej.

                      Z pripravovanej knihy vlada bálinta  ALMANACH CESTOVATEĽA

Příspěvek byl publikován v rubrice Hosté se štítky . Můžete si uložit jeho odkaz mezi své oblíbené záložky.