Aprílová


napsal Vlado Bálint

Minulý štvrtok bol Prvý apríl.

Deň bláznov a Noc pravdy.

Prvý apríl, príležitosť strhnúť zo seba hryzavú deku ilúzií.

Ústavné festivaly majú dlhú tradíciu. Tešia sa na ne zverenci i ošetrovatelia.

Obradne si vymenia roly a úprimne veria, že budú dodržiavať všetko, na čom sa nikdy nedohodli.

Stav právnej i morálnej beztiaže nadnáša aktérov do euforických výšin a slzy v očiach každej strany zmývajú trest z každého kúta zaprášeného javiska verejnej scény. Dvadsaťštyri hodín dňa bláznov je očakávaným obdobím roka a nikto dopredu nevie, aké kusy vytiahnu zverenci na jednej či druhej strane v hlbokom presvedčení, že práve dnes, keď kulminujú nebeské znamenia a neviditeľné prúdy energie deravejú svedomie, sa stanú malé zázraky.

Dnes nie je jedna či druhá strana. Je deň zjednotenia a návštevníci ústavu počas exkurzie môžu vidieť spomienkové rekonštrukcie udalostí, ako napríklad pád Tróje, kde nakoniec vyhrajú Trójania. Rekonštrukcie udalostí ponúkajú alternatívne pohľady na stvorenie sveta, pád Bastily alebo pád akejkoľvek vlády, kde protagonisti simulujú pád, aby vzápätí, čistí ako ľalie, vstúpili do manéže ako Spartakovia a zvíťazili v gladiátorskom mači. Diváci oceňujú tieto kusy a skandujú, aby sa estráda hrala ešte raz.

Dojatí aktéri neváhajú. Zopakujú finálny obraz drámy a pridávajú dodatok, v ktorom hlavná postava vstáva z mŕtvych, sama si vkladá ruky do diery v boku a spieva nádherný melodramatický kus. V pozadí v krásnej choreografii lapajú oponentov ukrižovaného protagonistu a zbor skáče do jamy na hlavy členov orchestra, aby vzápätí všetci spolu vystúpili z hĺbky prepadliska a deklamovali náhodne vybratý text ústavného kódexu. Originálne prevedenie tohto extra diela sa vyznačuje unisónnym recitovaním textu. Odzadu. Zverenci si na túto príležitosť dali nesmiernu námahu a v mravčej trpezlivosti sa naučili deklamovať text úplne od konca. Diváci šalejú a už nevedia, či je pondelok alebo štvrtok, lebo sugestívny prednes novosólistov je presvedčivý natoľko, že už nikto nevie, čo je realita a čo sen. Festival kulminuje v podmaňujúcom brušnom tanci akéhosi ústavného bruchomluvca zamaskovaného do podoby neznámeho diktátora z bližšie neurčenej krajiny. Podľa vzoru zabudnutého komika si pohadzuje glóbusom. Mažoretky napínajú sieť a zemeguľa si poletuje zľava doprava. Mažoretky strácajú časti kostýmov a to je príležitosť pre plešatú sólistku, aby zarecitovala sonet o cti a necti z pera vlastného tajomníka, ktorý jej nosí kufre a píše prejavy. Publikum híka a plešatá speváčka, teraz už s bujnou parochnivou kaderou deklamuje recept na pečenie rožkov a vôbec si nestačí všímať, že diváci híkajú už nie pri pohľade na ňu. Mažoretky, teraz už všade bez, žonglujú na hrazde, trampolíne, visutej hrazde, koze, kladine, žinenke a kruhoch. Aréna spieva „we will rock you“. A za ten kratučký okamih špásovná skupina vreckových zlodejov na čele s hviezdou vreckárov, s hviezdou na spotenom čele, oberie všetkých divákov. Divákom to neprekáža a vzrušene krochkajú od blaha a silného umelecko-ekonomického zážitku.

Prichádza zlatý klinec programu.

Zverenec zo sekcie X padá na kolená a recituje sonet o odpustení.

Opona padá.

Klietka nad hlavami divákov padá tiež a asistenti žonglérov rozdávajú zelené cukríky s príchuťou severného pólu. Cencúle visia všade naokolo. Mažoretky sa klepocú od zimy a cvakajúc bielymi zubami verejne priznávajú, že ony sú oni. Mažoreti. A odmietajú sa tváriť, že je to opačne. Ošetrovateľ zo sekcie XX si s tým hlavu neláme a naznačuje, že sa to dá, stačí len chcieť. A ako vzor pre všetkých trieli oproti múru s namaľovaným otvorom, ktorého pôvod je dosť nejasný. Diváci v klietke, ktorá medzitým hlučne spadla, zdúpneli. Ošetrovateľ prechádza papierovou stenou. Ženská časť divákov stoná. A tu sa náš hrdina zjavuje v plnej kráse. Na hlave má síce sadru, ale nežnému pohlaviu to neprekáža. Pieseň „We are the champions“ spečaťuje spojenectvo a zverenec v kostýme mormonského kňaza dáva požehnanie všetkým.

Ozývajú sa hlasy dožadujúce sa vrátenia vstupného.

Omnoho viac však počuť úpenlivé volanie s prosbou, či dokonca žiadosťou, aby bolo vstupné navýšené.

Vox populi zvíťazil.

V priamom prenose diváci nadšene doplácajú k vstupnému. Kto nemá mince, ten platí nohavicami, a kto už nemá nohavice, radostne si plieska po zadnici, aby všetci videli, že aj takto sa dá vyjadriť názor.

Bez peňazí, ale slobodne.

Je dvadsiatatretia hodina dňa bláznov. Zverenec s dierou v boku, ten, čo si získal zvyšok publika predvedením melodramatického sóla, chodí so zvončekom pomedzi publikum.

Cingajú peniažky a gong oznamuje polnoc.

Ohňostroj korunuje slávnosť.

Noc sa babuší do ticha.

Ticho sa prikrýva tmou.

Len kdesi v diaľke počuť plieskanie bosých nôh…

To odchádza pravda.

Na jej miesto sa s úlisným blazeovaným klopkaním opätkov šinie ilúzia.

Dvadsaťštyri hodín sa zrazu zmení na sekundu pochabosti, v ktorej si bosé nohy odskočia zakrepčiť do krajiny kráľa Miroslava, aby sa vzápätí stali starým, zadudraným obuvníkom, čo, súc bosý, verí, že nosí krásne črievičky…

A tu sa už naši protagonisti opäť menia na ošetrovateľov a zverencov. Na tých, čo sú dnu, a na tých, čo sú von.

Diváci zostali divákmi. A pomaly sa zakrádajú do svojich domovov.

Ulice sú tiché. Na rohoch nestoja krásne sochy. Vo fontáne na námestí sa nekúpu milenci a vtáky stoja v rade na čakanie na pas, aby mohli odletieť do teplých krajín.

Festival skončil. Prichádza jar a strohé klopkanie opätkov.

Prichádza dážď a s ním nádej ukrytá do bielych voňavých kvetov.

*

Čakanie na vizitu. V ústave je ticho.

Dovidenia o rok, priatelia.

Příspěvek byl publikován v rubrice Hosté se štítky . Můžete si uložit jeho odkaz mezi své oblíbené záložky.