O správe G. Friedmana „Pohľad na Rusko zvnútra“

pro https://vlkovobloguje.wordpress.com/ napsal navajamm

Exkluzívne pre https://vlkovobloguje.wordpress.com/

Uverejnené s láskavým dovolením od Stratfor (published with permission of Stratfor).

Zdroj: http://www.stratfor.com/weekly/viewing-russia-inside#axzz3M6aSY7tE

Friedman popisuje svoje dojmy z Ruska už od príletu do Moskvy na Domodedovo. Prakticky za tmy, lebo v tomto ročnom období slnko v Moskve vychádza o 10-tej a už tento fakt ho fyzicky naladil na príchod do „iného sveta“. Už pri dlhej ceste do centra Moskvy registruje hustú premávku a renovácie ciest, z čoho usudzuje, že minimálne prosperitu hlavného mesta zatiaľ nič nenarušilo.

Hostiteľom bol Friedmanovi Rus, ktorý strávil dlhý čas v Amerike a preto vedel hosťa uviesť do problematiky Ruska s pochopením pre jeho spôsob myslenia. Friedman okrem toho píše, že mal možnosť, nielen pri tejto návšteve, hovoriť s mnohými Rusmi, ktorých považuje za obyčajných občanov (nie funkcionárov vládnych alebo korporátnych inštitúcií) a preto si myslí, že získal slušný prehľad o záujmoch Ruska. Obsah týchto záujmov nebol prekvapujúci, prekvapili ho však priority a dôraz, aký na svoje záujmy kladú Rusi.

Otázky ekonomiky

Friedman očakával, že ľudí bude trápiť predovšetkým ekonomika. Pád rubľa, pokles cien ropy a sankcie. Všetko, o čom Západ verí, že zráža ruskú ekonomiku na kolená. Kurz rubľa však má vplyv na cestovateľské plány, ale ostatné faktory sú sotva citeľné, snáď len cez vyššiu infláciu. Obyčajných Rusov ekonomická situácia veľmi neznepokojuje, ale je to spôsobené hlavne tým, že si zvykli na ekonomický marazmus ako na štandard a obdobie prosperity považujú za výnimočné. V deväťdesiatych rokoch za Jeľcina bol život veľmi ťažký, ale aj roky predtým. Posledných desať rokov bolo síce dobrých, ale raz to muselo skončiť. Počítalo sa s tým a bude sa to dať vydržaať. Všetky diskusie o sankciách dospeli k záveru, že nijako neovplyvnia politiku Ruska voči Ukrajine a nedonútia Rusko kapitulovať.

Friedman konštatuje, že sila Rusov je v tom, že dokážu vydržať to, čo by iné národy zlomilo. Dôležitým faktorom je aj to, že v čase ohrozenia svoju vládu podporujú, a to bez ohľadu na mieru dôvery v jej schopnosti. Rusi veria, že majú dostatočné možnosti na sankcie primerane odpovedať, a to ani nespomínali uzavretie toku plynu do Európy. Friedman to uzatvára tým, že sám účinnosti sankcií neverí. Sankcie totiž odrážajú znesiteľnú mieru pre Západ. Zavedené sankcie by Západ nevydržal. Amerika a Európa však klamú samých seba, lebo dopad týchto sankcií na iných vôbec nemusí mať takýto účinok.

Friedman považuje za najdôležitejšie poučenie zo svojej cesty do Ruska, že Rusi na ekonomický tlak reagujú úplne inak ako ľudia na Západe. Známy Clintonov slogan „It’s the economy, stupid“ by teda v Rusku celkom stratil údernosť.

Ukrajinský konflikt

Oveľa úpornejšie boli diskusie o Ukrajine. Rusi sú jednotní v tom, že kroky Ruska na Ukrajine sú sebaobranné a sú rozhorčení pokusmi propagandistickej kampane Obamovej administratívy, ktorá vykresľuje Rusko ako agresora. Pravidelne používali dva argumenty. Zaprvé, Krym bol v minulosti časťou Ruska a podľa dohôd malo Rusko na Kryme významnú vojenskú prítomnosť. Preto sa žiadna invázia na Krym neudiala a len sa formalizoval skutočný stav. Zadruhé, vášnivo sa argumentovalo tým, že východ Ukrajiny obývajú etnickí Rusi a títo majú nárok na primeranú autonómiu, ako je to bežné v iných západných krajinách. Napríklad v Quebecu v prípade Kanady.

Rusi sú mimoriadne citliví na príklad Kosova. Jednak preto, že sa nebral do úvahy ich postoj, a jednak preto, že Kosovom vznikol precedens. Podľa názoru Rusov obyvateľstvo Kosova nikto neohrozoval, Západ však prekreslil hranice, lebo toto ohrozenie prichádzalo do úvahy a Západ mal tú moc. Z ruského pohľadu tým, že Západ prekreslil hranice Srbska, stratil morálne právo brániť prekresleniu hraníc Ukrajiny.

Friedman spomenul, že chápe snahu Ruska o vytvorenie nárazníkového pásma, ktoré sa už osvedčilo proti Napoleonovi aj Hitlerovi, ale chcel sa vyhnúť diskusii o tom, kto je v práve a kto nie. Nie kvôli osobnému postoju, ale kvôli tomu, že história (podľa neho) neberie ohľad na to, kto je v práve. Namiesto toho načrtol strategickú perspektívu USA, ktorá je po celé posledné storočie rovnaká. Zabrániť, aby vznikla mocnosť, ktorá by mohla ovládnuť technický a kapitálový potenciál Západu a zároveň využívať surovinové a ľudské zdroje Ruska. Kvôli tomu USA intervenovali v obidvoch svetových vojnách a táto stratégia je v USA po celé storočie dôsledná.

Niektorí Friedmanovi oponenti spomenuli (a Friedman súhlasí), že ekonomická slabosť Ruska vôbec neznamená, že je slabé vojensky alebo krehké politicky. Presne preto má USA obavy o vývoj na Ukrajine. Friedman sa pýtal, čo bude nasledovať, ak sa Rusku podarí znovu získať nadvládu nad Ukrajinou. Rusko má podľa neho dostatočnú vojenskú silu, aby potom tlačilo na Európu a táto obava oprávňuje mocenské kroky USA a niektorých európskych krajín.

Friedman hovorí, že účastníkom rozhovorov bol aj jeden z najvyšších funkcionárov Ministerstva zahraničných vecí RF (nemenuje) a ten vyššie spomenuté argumenty úplne odmietol. Z jeho pohľadu je irelevantné Friedmanom načrtnutú storočnú stratégiu USA aplikovať na ukrajinský konflikt. Podľa ruského diplomata je Rusko v trvalej defenzíve. Chápe síce, že USA automaticky reagujú na energické kroky Ruska, avšak udalosti na Ukrajine sa Ruska týkajú úplne bezprostredne, pričom tá obava USA pred vznikom potenciálneho hegemóna je natoľko abstraktná, že ju pri aplikovaní na Ukrajinu považuje za „pritiahnutú za vlasy“.

Pri inej príležitosti, keď Friedman diskutoval s vedením Ústavu zahraničných vzťahov, snažil sa vysvetliť, že Rusi skomplikovali Obamovu situáciu v Sýrii. V krátkosti, Putin v Sýrii prekazil Obamove plány a tak mu to Obama vrátil na Ukrajine. Friedman sám priznáva, že túto argumentáciu považuje za slabšiu, než vyššie uvedenú geopolitickú, ale skúsil to, lebo myslel, že zaberie. Prekvapilo ho však, aký prehľad majú ruskí partneri o zákulisí Obamovej administratívy a ako elegantne tento argument zmietli.

Budúcnosť vzťahov Ruska so Západom

Najdôležitejšia otázka pre Friedmana bola, čo bude nasledovať. Či treba očakávať ďalšie ruské kroky pri Balte, v Moldávii a na Kaukaze. Čo sa toho týka, dostal od funkcionára MZV RF dôrazné ubezpečenie, že Rusko na niečo podobné nie je pripravené. Že Západ síce má prostriedky a sily na to, aby si pestoval niekoľko kríz po celom svete, Rusko však musí vyriešiť túto krízu na Ukrajine a tá mu bohato stačí. Rusko bude trvať na určitom stupni autonómie na východe Ukrajiny, ale čo sa podarí dosiahnuť, je otázne. Friedman za seba pripúšťa, že ruské argumenty pre autonómiu sú presvedčivé. Prakrická politika však závisí od moci a Západ na Rusko tlačí silne. Fridman však úvahu uzatvára tým, že nič dobrého sa nedosiahne, ak sa medveď zraní. Zabiť by ho bolo lepšie, ale história ukázala, že zabiť Rusko nie je vôbec jednoduché.

V závere Fridman zhrnul svoje dojmy do dvoch základných pocitov. Zaprvé, pozícia Putina je oveľa stabilnejšia ako predpokladal. Nejde o samotnú jeho osobu, ide o fakt, že faktory, ktoré by by zvhrhli ktoréhokoľvek vodcu na Západe, v prípade Ruska nemusia mať podstatnú váhu. Zadruhé, Rusi žiadnu agresiu neplánujú. Tento druhý pocit Fridman berie trochu s rezervou. Nie preto, že by neveril ruským úmyslom, ale preto, že sa v histórii stáva, že národy reagujú na okolnosti a nakoniec urobia niečo, čo vôbec nezamýšľali. A tohoto sa pre budúcnosť obáva najviac.

Fridman si uvedomuje, že nech sa ukrajinský konflikt vyrieši akokoľvek, Ukrrajina bude vždy pre Rusko strategicky dôležitou oblasťou a bedlivo bude sledovať vývoj vzťahov medzi Ukrajinou a Západom. Cieľom Ruska bude dosiahnuť minimálne neutralitu Ukrajiny. Vzhľadom na dlhodobú stratégiu USA v Európe teda to, čo chce Rusko dosiahnuť a to, čoho sa USA obávajú, sú dve diametrálne odlišné veci. Nejde o neporozumenie medzi dvomi súpermi. Ide o úplne nekompatibilné ciele a obavy, zároveň aj o to, že akoukoľvek obranou jednej strany sa tá druhá cíti ohrozená. Fridman podčiarkuje, že na svete je veľmi málo dobrej vôle na to, aby sa táto nekompatibilita prekonala a prvým predpokladom by bolo, aby súperi navzájom chápali svoje obavy, ak ich už nie sú schopní rozptýliť.

Vlkův dodatek:

Když  hroch přeložil prvního Friedmana před cestou do Moskvy, vyslovil jsem veřejně přání, že bych hodně moc přál vědět, jak vypadá Rusko Friedmanovýma očima. Navajamm  mi splnil vánoční přání. Díky. Připomenme si, že  agentuře Strattfor se přezdívá a  asi nikoli náhodou – soukromá CIA a že  Friedman je její šéf a zakladatel.  Doufejme, že  nějací myslící a hlubší analýzy  schopní Američané jsou snad  i ve vysokých vládních postech s  rozhodovacími pravomocemi. A bylo by nanejvýš  užitečné, kdyby  se stejní rychle našli v Evropě, nejméně  v nejbližším okruhu kancléřky Merkelové.

Možná se vám zdá divné, že  si nic podobného nepřeji pro Českou republiku. Z hlediska velkého mezinárodního konfliktu  pro české a podobné politiky  platí parafrázovaný výrok George  Sandové – každý genius, který s enarodí jako žena , je  pro lidstvo ztracen – takže  každý politický genius, který se narodí v malé zemi, je pro velkou mezinárodní politiku ztracen! Takže  pro řešení konfliktu Rusko -Západ, je úplně jedno, jestli je naším ministrem zahraničí Zaorálek nebo občan Schwarzenberg. Oba  dva jsou sice úplně špatně a totálně marní, ale  ono je to vlastně egál!

Tenhle  článek, který je překladem ukládám, jako první kousek z Kosy do Faktů o Ukrajině.Včetně linku na  původní anglický zdroj.

A  navajammovi otevírám, jako druhému slovenskému autorovi, samostatnou autorskou rubriku Navajammova pošta