Pár slov

napsala Veronika

Vlkův  úvod:

přišel mi  mail od  paní Veroniky. S  velmi netradičním námětem a úhlem pohledu vzhledem k pandemii koronavru. Něco,co si zaslouží zveřejnění. A já jsem moc  rád, že  tobud eprávě na Kose.

Nedalo mi to, musím dať týchto pár myšlienok, úvah, otázok…na papier. Toto nie je o všetkých, pretože každý sme iný a každého z nás odvialo z rôznych dôvodov za hranice Slovenska. Toto je o skupine prišelcov… o ktorých konkrétne? Veď oni sa v tom nájdu aj sami…

Z každej strany sa na nás valia informácie o súčasnom stave vo svete, v Európe, na Slovensku a to najmä ohľadom korona vírusu. Konšpirácie typu biologická zbraň, úvahy o „treste Božom“, strach z budúcnosti, ľahostajný prístup k situácii, ale aj smietky optimizmu… toto všetko je v poriadku. Koľko ľudí, toľko nie len názorov, ale aj pocitov.

Nie je to jednoduché, pre nikoho. Pre ľudí vedúcich štátne usporiadania, pre ľudí riadiacich podniky, pre zamestnancov či podnikateľov, rodičov, deti, starých rodičov… Ani vecné hodnoty nie sú ohrozením a strachom pozadu – hroziaca hospodárska kríza, pokles hodnôt platobných mien, prerušené pracovné vzťahy, znížená kvalita údržby miest a obcí, strata ziskov,… Existuje však niečo, čo si naďalej žije svojim (buďme optimisti) kľudným a pohodovým životom. Je to Príroda. Vietor stále fúka, kvapky dažďa stále padajú z neba smerom na zem, tráva je stále zelenej farby, jelene naďalej hrdo skrášľujú hory, mravčeky stavajú svoje mravčie mrakodrapy, slniečko svieti… pokojná nádhera.

Čo mi však často pri počúvaní relácii, správ alebo tlačových konferencii trhá uši je téma o „našich“ žijúcich v zahraničí. Možno budem tvrdá, ale je to len v tom, že vidím veci reálne, chtiac-nechtiac žijem v takom prostredí, takmer denne počúvam názory ohľadom porovnávania Slovenska so Západom a verte mi, nie vždy sa to počúva ľahko. Nie len z úcty k našej domovine, ale najmä z úcty k mojim rodičom, starým rodičom, mojej rodine a z úcty ku všetkým, ktorí sú na Slovensko hrdí.

Neodcudzujem nikoho, kto túži spoznať svet za hranicami Slovenska (hovorím najmä o Západe), možno tam aj natrvalo žiť. Práve naopak, držím im palce, nech sú tam spokojní, šťastní, zabezpečení po každej stránke života, nech majú úspech v práci, dobré zárobky a nech môžu pyšne vyhlasovať, že život mimo Slovenska je niečo úžasné a má to kvalitu, o ktorej sa nám tu pozostalým ani len nesnívalo.

Osobne poznám mnoho ľudí, ktorí odišli do zahraničia, konkrétne na liberálny Západ za lepšou prácou. Čo to pre nich znamená? Neporovnateľne lepší zárobok, príležitosť postúpiť profesne „vyššie“, pracovať v kolektíve ktorí má úroveň, rozprávať sa s manažérmi ktorí vedia o čom hovoria, úžasné pracovné podmienky… a to hlavné – konečne možnosť stať sa Niekym.

Stačí mi odpracovať nejaký ten rok mimo SR a som „IN“, som hotový človek takmer pre akúkoľvek sféru potencionálneho zamestnania keď sa vrátim späť. Ja som predsa robil v zahraničí, ja viem čo a ako treba robiť, ja viem manažovať a riadiť, vy-domáci len skloňte hlavy a fungujte tak ako sa na poctivého občana SR patrí.

Nevidia dôvod prečo ostať tu, na zaprášenom, zaostalom a hlúpom Slovensku. Veď čo tu? Čo nás tu čaká? Čo tu mám akože robiť? Mám tu ostať študovať? No to určite…lacné tituly ktoré vo svete nič neznamenajú. Ak dostanem do životopisu údaj, že som študovala v zahraničí, mám vyššiu šancu získania pozície než domáci študenti…a to naše zdravotníctvo? Čistá katastrofa…pleseň, nekonečné objednávacie termíny, socialistické zariadenia, toaleťák si musím nosiť z domu, a ceny za zubárov…?? Keby aspoň v školstve pochopili, že učiť dejiny Slovenska a Slovanov je téma pre starcov, dávny prežitok. Učiť deti písať písané písmenka našej abecedy? Hanba! Zaostalé! … laptop, notebook, mobily…! Nevadí, že po čase bude 20 ročný človek bez okuliarov a bolesti hlavy výnimkou. Učiť deti logickému zmýšľaniu? Znova hanba! Na čo? Veď dnes už je všetko na nete… a znova nevadí, že ak raz padnú siete, nedajbože vypne elektrina na širšej ploche – že ľudia budú v tom momente v … problémoch. Liberálne požívanie „veselých“ cigariet! Nespútané vášne politicky motivovaných „open space“ koncertov a iných podujatí! To je život! Toto nech nás učí dejepis! Smutné je, že je to veľmi často pravda.

Ja sama pracujem v nadnárodnej korporácii a súčasť mojej práce sú aj pohovory. Je až neskutočné, ako veľmi v životopisoch zaváži informácia „žil som mimo Slovenska“.

Čo tam robil, ako dlho tam bol, čo dosiahol, čo pre spoločnosť alebo danú firmu spravil?

To je druhoradá informácia…hlavne že bol mimo. Skúsme rypnúť do politiky…toľko presvedčivo uvedomelých argumentov postavených na pevných základoch vzdelania v danej oblasti s použitím priezračnej logicky, sústredených na jednom mieste, je úžasné… 2-3 mená slovenských politikov, pár akože vtipov z dobrosrdečnej stránky „Z…“, zakombinovaná otázka „koľko kopcov je pod Slovenským krížom“ a s neskutočným prehľadom o geopolitickej situácii typu „Putin je ten oný čo sa nemusí s Trumpom – vieš ten s tou ofinou cez čelo; …a Merkelová čo šéfuje Europarlamentu; ..a Erdogan je vodca z ktorej strany rieky, od Grécka či z tej opačnej?…“ – po vypočutí si zhluku podobných pokusov o politicky mienenú debatu s upovedomením na prehľad o dianí v zahraničí, zostávam zakaždým v nemom úžase a rozmýšľam, kde nastala chyba? Ako ju odstrániť? A dá sa to ešte vôbec?

Nech je akokoľvek, život v zahraničí je úžasný. Tam je všetko super, tam si Niekto, tam majú prehľad o tom čo sa deje vo svete, tam vedia ako správne žiť. Veď preto tam tí ľudia šli žiť, za lepším životom..

Jednému ale potom skutočne nerozumiem. Prečo sa teraz všetci húfne vracajú na Slovensko? Prečo plačú v mediálnych spotoch že im je tam smutno? Že sa o nich nikto nezaujíma? Že sú tam bez peňazí? Čo s nimi teraz pre pána Jána bude??? Ľudsky chápem ich obavy, ale logicky nie… ísť späť na Slovensko? Na toto hnusné, zbedačené, zaostalé Slovensko? Ako môžu čakať, že sa tu o nich zdravotníctvo postará, keď je v takom katastrofálnom stave? Ako môžu čakať, že štát príde s dobrým nápadom ako ich dostať sem, keď naša politická scéna je plná bláznov?

A nie je im hanby? Týmto našim prišelcom. Pracujú v zahraničí – tam ostáva ich mzda, odvody, tam plnia štátnu pokladnicu, z tej by mali čerpať späť. Koľko študentov študuje v zahraničí a pochádza z chudobnejších pomerov? Veľa ich asi nebude. Ak majú tatik s maminkou na drahé školné, bývanie, stravu a žúrovice, určite by nenechali svoje deti len tak a nejaký ten groš by sa našiel a mohli im ho poslať tam, kde sú (teda boli). Koľkí odcestovali dovolenkovať do zahraničia aj napriek už existujúcej hrozbe epidémie? S posmešným úsmevom opúšťali svoje domovy a s výsmechom sa vracali späť – ja som si užil, kým ty si tu čušal a trpel či ťa stretne nejaký vírus…..

Úžasné na tom všetkom je, že sme tak neskutočne empaticky národ s neutíchajúcou snahou zachrániť všetkých okrem seba samých. Že sme ochotní a schopní zanedbať svojich vlastných, tých ktorí ostali verní. Verní svojmu štátu, domovine, národu. Klaňajme sa a zachraňujme! Áno, robme to – zachraňujme a pomáhajme si. Je to prirodzené, ľudské a charakteristické pre náš národ. Možno až moc. Ale robme to s rozumom… Tí, ktorí túžili dobiť svet všade len nie Doma, tí ktorí budujú cudzie štáty, tí ktorí študujú „vonku“ pretože to má úroveň, tí ktorí sa šli stať manažérmi aby sa raz mohli vrátiť a hovoriť nám ako sa máme v zamestnaní správať, tí ktorí pohŕdajú aj tým málom čo nám tu zostalo, tí pre ktorých je slovanská hrdosť pasé, až zahanbujúca… Tak áno, práve tí dostávajú ako prví tú najkvalitnejšiu starostlivosť a dostávajú ju hneď. Uvedomujeme si vôbec, že keby títo naši pendléri nependlovali a ostali by tam kde sa im to páči, možno by sme teraz nemali prázdne sklady zdravotníckych materiálov? Ale toto je len konšpirácia samozrejme… Nie smutné, ale hrozné na tomto všetko je, že sa zabudlo na našich rodičov, starých rodičov. O áno, nezabudlo, tým sa predsa denno-denne pripomína aby nechodili von, aby si dávali na seba pozor, pretože na nich už starostlivosť nevyšla. Sorry starci, najskôr tí zvonku, potom vy, ak vôbec.

Kde je spravodlivosť? Kde je úcta? A kde sú ich celoživotné odvody do štátu??? Vlastne áno, v Tatrách za ne kupujú prišelcom teplú stravu a rúška. Tak ma napadlo… ak by som chcela, aby pre mňa vláda poslala lietadlo, autobus, policajný doprovod, zabezpečila špičkovú zdravotnú starostlivosť a ešte sa mi aj ospravedlnili že prišli neskôr ako som si želala.. čo mám preto spraviť? Odísť a v čase najväčšej krízy sa vrátiť späť? Hm, možno… Iná otázka je, prečo sa o týchto našich pendlerov nepostaral štát, ktorý je (alebo už len bol?) pre nich taký dôležitý? Ten štát ktorý je predsa v každom smere lepší ako Slovensko? Prečo ich vôbec pustili preč a nepostarali sa o nich tam? Pretože sú pre nich cudzí, a vždy aj budú. Ale to je na inú debatu.

Poznám rodinu, kde je z každého rožku trošku… Rodičia sú dôchodcovia. Jeden šiel na dôchodku nedávno, aj to až už keď sa to nedalo psychicky vydržať, pretože sa snažil splácať dlhy za opravu domu, druhý sa snaží stále pracovať, aby si mohli povedať, že žijú „dôstojne“. Niektoré z deti sú živnostníci. Momentálne bez práce, ostali doma, sú teda absolútne bez príjmov, ale svoje rodiny uživiť musia. Niektoré ich deti majú možnosť pracovať z domu, čo je fajn. Kto z nich dostane zadarmo pobyt v hoteli s kompletným servisom? Už len za to, že sú verní… V rodine je aj ukážková kombinácia zdravých (relatívne), ale aj ťažko chorých členov. Majú napríklad medzi sebou človeka, ktorý trpí autoimúnnym ochorením, pre neho je akýkoľvek vírus, baktéria nebezpečná. Aj ďalší z ich členov sú silno závislí na denných dávkach liekov, jeden na injekciách. V týchto chvíľach (a nie len teraz) je absolútne pre všetkých z nich dôležité „byť čo najzdravší“, ak sa to vôbec dá. Sú to ľudia produktívneho veku. Aj napriek svojim ťažkostiam a chorobám pracujú, podieľajú sa na budovaní tohto štátu, spolu-napĺňajú štátnu kasu. Ich babka má 96rokov, je na liekoch a nechcú ju nechať samú. Dostane takáto rodina rovnakú starostlivosť od štátu, ako naši neverníci? Čím sú títo „verní“ horší? Verejnosti bolo oznámené, že počet testov na koronu je zhruba toľko ako prišelcov. Je to dobrá správa pre takúto rodinu?

Čím si naši pendleri zaslúžili toľko pozornosti? Prečo oni sú tí prví a až keď oni budú 100% v poriadku, môžeme sa pozrieť na našich verných? Čo majú naši verní robiť inak, aby sa k nim štát začal chovať spravodlivo? Majú všetci odísť, žiť vonku a domov sa vrátiť len keď ich ten úžasný svet odvrhne? Kto ale ostane budovať a udržiavať náš Slovenský štát? Kto nám tu udrží slovanské korene? Kto nám bude predávať múdrosť našich rodičov? Nechcú nič navyše, len rovnosť a spravodlivosť. Nechcú ďakovné verše za ich vernosť. Nežiadajú manažérske posty liberálneho Západu. Chcú len dôstojne žiť a spravodlivosť.

Všetci si chceme pomáhať navzájom. Nikto so zdravým zmýšľaním sa nechce tisnúť dopredu. Nikto nechce nikomu odoprieť starostlivosť a pomocnú ruku. Práve naopak. Smutné je však to, že takto neuvažujeme všetci a naši predkovia to musia prežívať s nami.

Ozaj, posledná otázka – čo sa stane, keď korona už bude minulosťou… ostanú tu tí naši zlatí neverníci aj potom? Poďakujú sa nám všetkým, ktorí sa im teraz s čistým úmyslom skladáme na ich kvalitnú starostlivosť? Alebo zdvihnú kotvy, otrasú sa a s úsmevom na tvári pôjdu budovať cudzie štáty a tu ostanú znova len tí verní, ktorí sa budú všetkými silami snažiť znova postaviť Slovenský štát na nohy? Kto vie, možno nás prekvapia…