Točíme sa dookola.

napsal Ježko

Vlkův úvod:

Normálně dělám vstupní antreé jen novým autorům. Ježko už na Kose před časem publikoval. Ozval se znova. S další skvělou miniaturou. Uvidíte sami. Vyprovokoval ho k ní incident z úterního večera na Slobodném vysielači. Kdy , jak už víte si Boris Koroni dovolil pozvat do studia Mariana Kotlebu a demokratuři v podstatě znemožnili přímý poslech tohoto internetového radia. V  rámci boje za  demokracii a nejspíš i svobodu slova….. Ježko tenhle okamžik pojal po svém. S upřímnou závistí říkám – takhle to nikdy nedokáži…Zkrátka – kdo umí, umí!

Ale nebudu vás zdržovat o Ježova textu. I s mou předmluvou má přesně 520 slov….

Pesimista povie po kružnici. Optimista povie – našťastie po špirále.

Počúvam vysielač Slobodná Európa. Tak, ako už viac rokov predtým. Oficiálnemu spravodajstvu TV, rozhlasu, novinám už dávno nik neverí. Manipulácie, klamstvá, nabubrelé reči o úspechoch… Nik ich už neberie vážne, nik im neverí. Rádio mám úplne potichu, aby som nerušil ostatných v byte, ale tiež aby sused (ŠTB) mi zase nemusel „priateľsky“ dohovárať, že či sa chcem dostať do prúseru, keď počúvam tie imperialistické žvásty. A neustále ho dolaďujem. Rádio fičí na vkv. Dolaďujem ručne, AVC sa nedá použiť, nič by som nepočul. Rušenie je silnejšie ako užitočný signál. Je 16.11.1989, večer. Redaktor vzrušene informuje o demonštrácii študentov pred budovou Univerzity Komenského v Bratislave na Šafárikovom námestí. Celú správu som nezachytil, rušičky fungujú, Červený Kméri rušia o dušu. Je mi ale jasné, že čosi dôležité visí vo vzduchu, že sa čosi vážne ide diať. Ten pocit som nadobudol ani nie tak z útržku správy o demonštrácii študentov, bolo to skôr o intuícii, o očakávaní zmeny. Radikálna zmena nastala. Na druhý deň, 17.11.1989 sa spoločnosť začala prebúdzať. Otvorili sa i iné informačné kanály ako zašumené, zarušené vysielanie rádia Slobodná Európa.

Počúvam http://www.slobodnyvysielac.sk. Tak, ako už viac rokov predtým. Oficiálnemu spravodajstvu TV, rozhlasu, novinám už dávno nik neverí. Manipulácie, klamstvá, nabubrelé reči o úspechoch… Nik ich už neberie vážne, nik im neverí. Je 8.3.2016, večer. Rádio v PC mám úplne potichu, aby som nerušil ostatných v byte. Sused (ŠTB) sa už odsťahoval. Neskutočne zbohatol a teraz žije kdesi na vidieku v rodinnej vile za vysokým, betónovým plotom. Niektorí tomu hovoria aj luxusné väzenie. Samoväzba. Brrr. Netúžim po takom luxuse. Jeho „kamaráti“ sú mu úplne podobní. Striehnu na jeho chybu, snažia sa ho dobehnúť, okradnúť, odlúpnuť kúsok z jeho „zlatej mreže“. Úbožiaci! Neustále dolaďujem. Ručne. Portál http://www.slobodnyvysielac.sk a jeho tlačítko „Živé vysielanie“ je ticho. Údajne hackeri napadli server. Áno, potomkovia Červených Kmérov rušia o dušu. Preto prelaďujem každú chvíľu na iný link. Po nejakom čase ladím opäť, pretože i tento nabúrali. Už sa ani nerozčuľujem. Veď to dôverne poznám z čias dávno minulých. Je mi ale jasné, že čosi dôležité visí vo vzduchu, že sa čosi vážne deje. Ten pocit som nadobudol ani nie tak z útržkov správ, je to skôr o intuícii, o očakávaní zmeny.

Som optimista, vidím vývoj po špirále. Pretože jedna vec sa predsa len polepšila. Mám hlavu na krku. Aj keď som počúval ilegálny rozhlas Slobodná Európa, aj keď počúvam http://www.slobodnyvysielac.sk som tu, žijem.

Ak by boli cez vojnu Fašistický Kméry prišli na to, že

m

ô

j

 

s

t

a

r

ý

 

o

t

e

c

 

t

a

j

n

e

 

v

 

k

o

m