Ako to vlastne bolo s tým Krymom?


napsal NavajaMM

Motto:
Donald Trump: „Pozrieme sa na to.“
Keď som asi pred mesiacom písal svoj posledný článok na Kosu, netušil som, že bude mať pokračovanie, netušil som, že ma písanie pokračovania tak poteší a už vôbec som netušil, že ho budem písať tak skoro.
Dozvedel som sa totiž o skupine 20 Američanov, ktorí si zobrali za svoje naše motto z posledného článku, položili si otázku z nadpisu a išli sa pozrieť na vlastné oči a spýtať sa priamo Krymčanov, ako to bolo. Našiel som totiž článok Ann Wright s názvom: „Staviame mierové mosty s Ruskom namiesto diplomacie naháňania strachu.
Kto je Ann Wright? Bývalá plukovníčka americkej armády a diplomatka. Ako vyslankyňa pôsobila v 8 krajinách Afriky a Ázie. Je to odvážna žena a počas občianskej vojny v Sierra Leone si vyslúžila vyznamenanie za hrdinstvo pri evakuácii civilistov. Odvážna je aj v tom, že dlhodobo kritizovala americkú zahraničnú politiku, napríklad aj v Afganistane, hoci sama túto politiku pomáhala realizovať. Až do roku 2003 a invázie do Iraku, čo už bolo na Ann Wright príliš a z protestu odišla do penzie a venuje sa občianskym aktivitám.

V svojom článku to vyjadrila jasne: „Tradične chodievame tam, kde nás naše vlády nerady vidia, aby sme sa na vlastné oči presvedčili o tom, aké zhubné je prerušenie nenásilných spôsobov riešenia konfliktov ... a po návrate do Spojených štátov sa podelíme o svoje bezprostredné dojmy z nádejí, snov a strachu, v ktorých žijú ľudia v Rusku.“
Delegáciu 20 Američanov viedla Sharon Tennison z Centra občianskych iniciatív (CCI).
O základnej motivácii tejto cesty – hľadanie možností pre posilnenie mieru namiesto vojnového harašenia, píše pekne jeden z účastníkov David Hardsough v článku „Prečo cestujem do Ruska“.
Veľmi rýchlo som na ruských zdrojoch našiel viacero článkov, ktoré podrobne informovali o tejto návšteve, prinášali rozhovory s účastníkmi a všade zdôrazňovali otázku Krymu. Tieto ruské zdroje tentoraz ponecháme bokom. Nie kvôli obligátnym námietkam našich mainstreamových médií, ale kvôli tomu, že poznám pohostinnosť Rusov, zdvorilosť Američanov a prehnanú snaživosť novinárov. Bol som zvedavý, čo o otázke Krymu napíšu účastníci po návrate domov s pokojnou hlavou.

Sharon Tennison  zhrnula svoje dojmy ešte cestou späť v článočku „Rusko nevyzerá ako krachujúca krajina“. Sharon cestuje do Ruska (predtým ZSSR) pravidelne a píše, ako boli všetci prekvapení úrovňou rozvoja za posledných niekoľko rokov. Medzinárodné sankcie sa míňajú účinkom a Sharon pripojila aj poznámku, že samotní Rusi sú presvedčení o dlhodobom pozitívnom dopade sankcií. Nútia totiž Rusko viac sa spoliehať na vlastné sily a orientovať sa na sebestačnosť, napríklad v potravinách.
Návšteva teda nebola zameraná len na Krym, no tejto otázke venovala zvláštnu pozornosť a na Kryme navštívili niekoľko miest. Ann Wright venovala Krymu článok „Frontová línia novej studenej vojny vedie Krymom“. Pretože v USA málokto vie, kde vôbec je Krym, v článku krátko zhrnula jeho históriu. Zdôraznila, ako dlho bol súčasťou Ruska a s akými obeťami ho Rusko bránilo pred útočníkmi. Potom stručne popísala udalosti na Ukrajine s prevratom v 2014, referendom o pripojení k Rusku a následné sankcie, ktoré sú orientované predovšetkým na Krym. Sankciami sa zrušili všetky programy, ktoré na Kryme prebiehali, kým bol súčasťou Ukrajiny. Zrušili sa všetky letecké a lodné linky a Krym je tou oblasťou Ruska, kde je najviac cítiť dopad sankcií. Podľa Ann Wright vnímajú Krymčania sankcie ako kolektívny trest za to, že si dovolili samostatne prejaviť svoju vôľu a žiadať pripojenie k Rusku.
Ann je vo svojom článku pomerne zdržanlivá, no ďalší z účastníkov, Rick Sterling, sa vyjadruje bez politickej korektnosti v článku „Západná propaganda v prospech novej studenej vojny“. Je znepokojený sústavnou mediálnou masážou o agresivite Ruska, o „invázii“  na Krym, dokonca o tom, že Putin stojí za Brexitom. V článku stručne popisuje udalosti na Ukrajine, ktoré viedli ku Krymskému referendu. O Majdane hovorí ako o násilnom prevrate a o Jaceňukovi ako o nominantovi Nulandovej. (Jeho zhrnutie je úplne v súlade s Faktami z Ukrajiny, ktoré vlk drží na Kose.) Z jeho zhrnutia je pre náš seriál špeciálne zaujímavý odstavček o Korsuni, zmienka o dokumente, ktorý sme vložili do predošlého článku a napokon zmienka o vplyve tejto udalosti na verejnú mienku na Kryme pred referendom. Rickove zhrnutie udalostí je jednoznačné: With the violent overthrow of the Kiev government and clear proof of U.S. involvement in the coup, it seems highly inaccurate to say that Russia “invaded” or is “occupying” Crimea. …On the contrary, it seems to be the U.S. and its allies were the “aggressive” ones..“ = „Popri násilnom zvrhnutí vlády v Kyjeve a jasných dôkazoch o účasti USA na tomto prevrate sú veľmi nepresné vyjadrenia, že Rusko podniklo „inváziu“ alebo „okupuje“ Krym. …Naopak, zjavnými „agresormi“ tu boli USA a ich spojenci.
*
Hlavné dojmy z cesty zhrnuli aj David a Jan Hardsough v článku „Niekoľko poznámok k našej poslednej ceste do Ruska“. Z ich stručných poznámok vyberám:
– Musíme sa vcítiť do kože Rusov. Keby sme my mali ich tanky a balistické rakety na hraniciach v Kanade a Mexiku, necítili by sme sa ohrození?
– Rusi sú veľmi priateľskí, otvorení, srdeční a krásni ľudia.
– Väčšina Rusov, s ktorými sme hovorili, rozhodne podporuje Putina.
– Veľa Rusov verí, že USA hľadajú nepriateľov po celom svete, aby dali výrobcom zbraní možnosť zarábať.
– USA sa musia prestať hrať na svetového policajta. Prináša to veľa problémov a nefunguje to.
– USA a EÚ musia zrušiť sankcie voči Rusku. Poškodzujú obyvateľstvo v Rusku a sú kontraproduktívne.
– Ľudia na Kryme, ktorých 70 – 80 % sú Rusi a používajú ruský jazyk, si referendom zvolili pripojenie k Rusku. Ľudia v Kosove si zvolili oddelenie od Srbska a Západ to podporil. Väčšina obyvateľov Veľkej Británie si zvolila opustenie Európskej únie, obyvateľom Škótska sa umožnilo voliť o zväzku s Veľkou Britániou. Ľudia každej krajiny majú právo určovať svoju budúcnosť bez toho, aby sa do toho miešal zvyšok sveta.
– USA musia prestať so zasahovaním do záležitostí iných krajín a prestať podporovať vládne prevraty (zmeny režimu) – ako na Ukrajine, Iraku, Líbyi, Sýrii. Po celom svete si vytvárame mnoho nepriateľov a zapletáme sa do ďalších a ďalších vojen. Neprispieva to k bezpečnosti Američanov, ani nikoho iného.
– Americký ľud sa musí zorganizovať, aby zastavil vojenské aktivity USA a NATO na Ukrajine a v Gruzínsku. O budúcnosti týchto krajín musia rozhodovať ich obyvatelia, nie USA.
*
Snáď najvýznamnejším výstupom účastníkov cesty do Ruska (kde nájdete aj ich úplný menovitý zoznam) je dokument „Výzva na celonárodnú diskusiu o politike USA zameranej na zmeny režimov“. Dokument apeluje predovšetkým na zmenu politiky USA v Sýrii, všeobecné závery však obsahujú:
– Žiadame, aby oficiálni predstavitelia State Departmentu (Ministerstvo zahraničných vecí USA) hľadali mierové riešenia v súlade s Chartou OSN a medzinárodným právom.
– Žiadame vládu USA, aby zastavila financovanie a podporu vyzbrojovania „rebelov“ v rozpore s medzinárodným právom a aby prestala s politikou násilných „zmien režimu“.
– Vyzývame na urgentné zorganizovanie celonárodnej diskusie o politike USA zameranej na „zmeny režimov“.
Na podporu svojich stanovísk účastníci uvádzajú, že USA v Sýrii teraz vykonávajú rovnakú politiku, ktorú v prípade Nikaraguy v 80-tych rokoch Medzinárodný súdny dvor v Haagu uznal za porušenie medzinárodného práva a neprípustné zasahovanie do vnútorných záležitostí suverénneho štátu.
*
Môže sa vám zdať, že je to síce pekné, no čo už môže vláde USA záležať na mienke 20 Američanov, hoci mali v minulosti akékoľvek významné posty. Sharon Tennison má na to konkrétnu odpoveď. V článku „Práve sme sa vrátili z Ruska“ píše aj o svojej prvej ceste do ZSSR v roku 1983, ktorej sa zúčastnila aj Suzanne Massie. Suzanne mala po návrate niekoľko desiatok príležitostí stretnúť sa s Ronaldom Reaganom a Nancy na neformálnych raňajkách. Rozprávala im o svojej ceste a pomáhala rozptýliť Reaganovu nedôveru k ZSSR a Gorbačovovi. Následne sa obaja stretli v Reykjavíku…
Aj v tomto svetle sa môžeme pozrieť na nové správy o prístupe Donalda Trumpa ku krymskej otázke, zverejnené v článku The Atlantic „Krymský gambit Donalda Trumpa“. Veľmi dobre poznáte hysterickú reakciu západného mainstreamu na Trumpovu poznámku o Kryme: „Áno. Pozrieme sa na to.“
Dostal aj prívlastky typu „vyvrheľ“ a „Putinov poskok“. Slobodný občan, ktorý si na veci vytvára vlastný názor, však ťažko uverí, že by sa pred prezidentskými voľbami Trump chcel diskvalifikovať. Postoje Trumpa k politike NATO voči Rusku môžu byť aj odrazom doteraz starostlivo zakrývanej spoločenskej objednávky po zmene.
Našu úvahu podporuje napríklad aj článok Theodora McIntyre „Trump tvrdo udrel do NATO“. Pomerne triezvy článok hodnotí Trumpov prístup ako ústup od vojenských aspektov NATO a orientáciu na Partnerstvo za mier, kam patrí aj Rusko. V článku zaznela aj táto myšlienka:
By initiating a political and public discussion of a possible US exception to, or exit from, the NATO Military and Political alliance Trump is getting the national and international attention he craves.  More importantly he is providing a great public service by opening up the heretofore closed Overton window of mainstream media discourse regarding NATO failings and abuses.
Vyvolaním politickej a verejnej diskusie o námietkach USA voči vojenskej a politickej aliancii NATO a prípadnom vystúpení USA z tejto aliancie strhol na seba Trump celoštátnu a medzinárodnú pozornosť. A o to mu šlo. Oveľa dôležitejšie je však to, že týmto vykonáva veľkú službu verejnosti. Otvoril Overtonovo okno, ktoré mainstreamové médiá doteraz zatvárali, a tým je diskusia o chybách a zneužívaní NATO.
Dodatok:
Písanie tohoto článku malo pre mňa zaujímavú osobnú príchuť. Keď som našiel zmienky o tom, že Sharon Tennison organizuje tieto zájazdy od roku 1983, spomenul som si na seba v tomto roku. Ako študent som vtedy na 3 týždne navštívil na výmennom pobyte Gruzínsko. Cestou z Kyjeva do Tbilisi sme leteli so skupinou Američanov a dnes som sa dozvedel, že to bola tá istá, o ktorej hovorí Sharon. Vtedy sa so mnou dal do reči W. B. Otterness z Minesoty. Nie, nemám takú geniálnu pamäť. Písal som si z tej cesty denník a ešte ho mám odložený. K tomuto rozhovoru som si pripísal prekvapenie, ako málo vedel môj Američan o Európe a našich reáliách. Bol prekvapený aj tým, že študujem kybernetiku. Jeho slovami, že „naša krajina potrebuje kybernetikov“. Nie kvôli zaostalosti, kvôli embargu na moderné technológie, najmä počítače. Tieto sankcie boli v platnosti od 1979. kedy sovieti vošli do Afganistanu. Tak som bol teda medzi prvými, kto začal nahlodávať pochybnosti Američanov o účinnosti sankcií…
A vôbec, keď som tak zaspomínal na prvú polovicu 80-tych rokov, na sankcie v športe, veď Západ odignoroval olympiádu 1980 v Moskve a vzápätí urobil všetko pre to, aby východoeurópski športovci necestovali na olympiádu v Los Angeles 1984. Spomenul som si aj na aféru zostreleného kórejského civilného lietadla, ku ktorému sa ZSSR priznalo, no okolo ktorého je stále veľa nejasností. História sa opakuje a už desaťročia sme ako na tŕňoch, keď sa hovorí o vzťahoch medzi USA a Ruskom (ZSSR).
„Oh, shit“, ako by povedal môj americký priateľ.
Alebo ako spieval Peter Nagy:
Svet je veľký zadok, na ňom atómové bomby,
každý v strachu tvrdne, kedy to už s nami… (vyletí do vzduchu).
Příspěvek byl publikován v rubrice Navajammova pošta se štítky , , . Můžete si uložit jeho odkaz mezi své oblíbené záložky.