napsala paní Cagan
Pôvodne som mala v úmysle napísať článok o opodstatnenosti strachu ľudí z vývinu situácie v Sýrii a o tom, že svet sa opäť rúti z kopca. Brzdiť je načase, lebo to napínanie svalov začína hroziť ďalším posunutím jadrových hodín bližšie ku hodine dvanástej….
Chcela som písať o tom, že strach ľudí je opodstatnenou emóciou, nie niečím nepodloženým, niečím, čo ťažko možno nazvať nabubrelo a neodôvodnene strachom z neznámeho.
Pri písaní som ako ilustráciu chcela použiť prímer ku karibskej kríze a uvedomila som si , že sa odohrala v októbri 1962. Na pozadí dnešného napätia teda nebude na škodu si pripomenúť hrôzu sveta z tých ťaživých októbrových dní. Bohužiaľ, október 2016 je ako stvorený na to, aby sme nezabudli na to, ako sme boli vtedy kúsok od tragédie. Je to viac ako len výstižné memento.
Ako zdroj použijem knihu Petra Kuznicka, ktorú napísal spolu s tímom historikov a oscarovým režisérom Oliverom Stoneom: Utajené dejiny Spojených štátov (Stone natočil aj rovnomenný desať-dielny dokumentárny seriál).
Nedá mi nespomenúť aspoň dva ohlasy na túto knihu:
„Pútavejšia, poučnejšia a provokatívnejšia ako akákoľvek iná kniha o dejinách, akú ste kedy čítali… Nedokážem ju slovami dosť vynachváliť“.
Glenn Greenwald, The Guardian
„Najvýznamnejšie rozprávanie dejín tohto storočia“.
Martin Sherwin, spoluautor knihy American Prometheus,
nositeľ Pulitzerovej ceny
Ešte malá poznámka:
prepisovať z knihy nie je iste žiadny tvorivý počin. Prečo som sa teda takto rozhodla? Pretože pripomenutie si tejto udalosti na pozadí situácie v Sýrii považujem za dôležité. Tiež preto, lebo sa v knihe spomínajú skutočnosti, s ktorými som sa inde nestretla. Ukazujú na to, akú moc držia v rukách jednotlivci, čím nemyslím len prezidentov… Po rokoch sa na svetlo sveta z archívov na nás vynorili nielen nové fakty, ale i desivé skutočnosti, ako svet ku katastrofe môže priviesť zlý odhad, faktor náhody, manipulatívne alebo zle vyhodnotené informácie, spupnosť generálov a vojenských či mocenských špičiek a slabosti týchto ľudí na významných postoch , pretože mnohí zabúdame, že tie tzv. „elity“ ľuďmi sú. Tak ako vy a ja .
Mnohí z nich sú nielen ľuďmi so všetkými chybami človeka s jeho vnútornými démonmi vnútorných dilem a prežívania , ale tu- na rozdiel od priemerného človeka , sú to neraz jedinci s bezhraničným egom, zaslepených mocou, ku ktorej sa dostali. Pre nás v tomto momente nie je dôležité , ako sa na výslnie moci dostali , ale ako s touto mocou naložili. A to je podstatné vlastne i dnes….
Úryvky z knihy (krátené) , (moje vstupy kurzívou)
V nedeľu, 14. októbra jedno výzvedné lietadlo U-2 prinieslo fotografické dôkazy o tom, že na Kube sú rozmiestnené sovietske balistické rakety stredného doletu.
Chruščov podľa všetkého klamal, keď sľuboval, že na Kube nebudú žiadne útočné zbrane, čím sa dopustil chyby priam gigantických rozmerov.
Prečo to teda Chruščov urobil? Americká verejnosť to nikdy nepochopila. Médiá prezentovala sovietske akcie na Kube ako prípad jednoznačnej agresie. Zo sovietskeho uhla pohľadu to však bola len racionálna odpoveď na opakované náznaky, že USA pripravujú proti Sovietskemu zväzu svoj prvý úder. Rakety tiež mali odvrátiť hroziacu inváziu na Kubu, ktorá sa v teraz v istom zmysle slova stala v celej hre zástavou. Rakety by donútili Američanov, aby si dvakrát rozmysleli, aby zaútočili. Ako povedal Chruščov, dopriali by im „trochu vlastnej medicíny“.
Chruščov mal v úmysle oznámiť prítomnosť jadrových rakiet 7. novembra pri príležitosti 45. výročia VOSR. Avšak tým, že túto skutočnosť spočiatku tajil, Chruščov premenil potenciálne účinný prostriedok odstrašenia americkej invázie v destabilizujúcu provokáciu, ktorá sa obrátila proti nemu, ako upozornil vojenský analytik Daniel Ellsberg. (str. 190)
19. októbra (po predchádzajúcom tajnom rokovaní s poradcami) sa Kennedy stretol so svojim výborom náčelníkov štábov. Tí požadovali dôrazný úder zo vzduchu, bez varovania, za účelom odstránenia rakiet a následnú totálnu inváziu na Kubu. LeMay uistil Kennedyho, že Sovieti nezareagujú.
(Curtis LeMay, generál amerických vzdušných síl, sám elitný pilot z 2. svetovej vojny, propagátor – a aj vykonávateľ kompletnej deštrukcie nepriateľského odporu bombardovaním civilného obyvateľstva, koncom roka 1944 dostal od Japoncov prezývku „ Démon LeMay“. Asi nie bez príčiny- v noci z 9. na 10. marca 1945 poslal LeMay na Tokio 334 lietadiel naložených pumami zložených z napalmu, termitu a bieleho fosforu- všetko materiály vytvorené výslovne pre účely zabíjania civilistov.
Výrok, ktorý charakterizuje jeho taktiku: „Musíte zabíjať ľudí, a keď ich zabijete dosť, prestanú bojovať“. Táto technika zlomenia nepriateľa totálnym bombardovaním miest sa uplatnila napr. aj pri bombardovaní Drážďan. I Churchill sa nakoniec pýtal: „ Nechováme sa ako beštie? Nezachádzame príliš ďaleko?“ Náklady na plošné britské bombardovanie v Európe nakoniec vraj stálo až jednu štvrtinu vojnového úsilia a veľkú časť toho amerického…. nepripomína vám táto taktika niečo z dnešných vojen? )
LeMay vítal jadrovú vojnu ako nevyhnutnosť a boj, v ktorom má jeho zem pozíciu jasného víťaza. Ďalšia príležitosť sa vraj možno nevyskytne. Burcoval proti ruskému medveďovi : „ Poďme mu odrezať nohu až po varlatá. Alebo- ak sa nad tým rozmýšľam, poďme mu zobrať i tie“.
(str. 191).
(Kľudne si viem predstaviť portrét LeMaya v akejkoľvek kancelárii amerických neoconov v súčasnosti…
Nemôžem si pomôcť, ale LeMaya mi nedávno silno pripomenul svojimi výrokmi náčelník amerických vojsk Mark Milley)
Ale vráťme sa opäť ku karibskej kríze:
Po tejto schôdzke poznamenal Kennedy svojmu poradcovi Kennymu O´Donnelovi: „ Ak ich počúvneme a urobíme, čo po nás chcú, tak z nás nikto neprežije tak dlho, aby im mohol povedať, že sa mýlili“.
Vzhľadom k prítomnosti amerických rakiet v Turecku, čiže v blízkosti Sovietskeho zväzu, trval McNamara (minister obrany), na svojom, že strategická rovnováha síl zostáva nezmenená. Kennedy súhlasil, rozumel však politickému symbolizmu a tak povedal, že dovoliť, aby rakety zostali na svojom mieste, by oslabilo vnímanie Spojených štátov po celom svete, a zvlášť v Južnej Amerike.
Zveril sa svojmu bratovi Robertovi, že keby nepodnikol žiadnu silnú akciu teraz, po tom, čo vyviedol v Zátoke svíň, najskôr by ho postavili pred súd.
Tento okamih sa stal zásadnou skúškou Kennedyho charakteru.
V nadchádzajúcich dňoch mal odmietnuť rady starších, skúsených mužov- Paula Nitzeho, Deana Achesona, dokonca aj Dwighta Eisenhowera. (Škoda, že autori neuvádzajú, čo mu títo muži radili).
Rozhodol sa nakoniec pre blokádu, ktorú nazval karanténa. USA vymaľoval ako nevinnú obeť ničím nevyprovokovanej sovietskej agresie, pričom zabudol povedať, že USA vedú záškodnícku vojnu proti Kube už od roku 1959.
Kennedy verejnosti povedal:
„Všetky lode všetkého druhu smerujúce na Kubu, z akejkoľvek zeme alebo prístavu, ak bude zistené, že vezú náklad útočných zbraní, budú zastavené a poslané späť“.
Svetu naraz stúpla teplota. Vzdušné velenie SAC (Strategic Air Command) po prvý krát v dejinách uviedlo stav obrannej pohotovosti na DEFCON 2, pripravené udrieť na ciele v Sovietskom zväze. V rámci právomoci predanej Eisenhowerom vydal veliteľ SAC generál T. Power rozhodnutie vstúpiť do priepasti jadrovej vojny, aby sa o tom vôbec poradil s prezidentom. (str. 192).
Aby toho nebolo málo, miesto toho , aby prišiel rozkaz v šifrovanej podobe, ako by sa dalo očakávať, bol vydaný bežne, nešifrovane, aby bolo isté, že ho obsluha sovietskych radioodposlechov zachytí.
Flotila SAC zostávala vo vzduchu a doplňovala palivo priamo tam.
Práve Power povedal v roku 1960 jednému obrannému analytikovi:
„Celé je to o tom, že zabijeme tých bastardov! Pozrite sa. Keď na konci vojny zostanú dvaja Američania a jeden Rus, bude to naše víťazstvo!“
Analytik odpovedal múdro: „No, mali by ste asi dohliadnuť na to, aby to boli muž a žena“.
(Opäť- nemôžem si pomôcť, bez ohľadu na vážnu tému- ale , neurazil by týmto vyhlásením v dnešnej dobe gender rovnosti nejakú menšinu a jej práva bez ohľadu na následky pre prežitie ľudstva? )
Následne došlo k sérii incidentov, z nich ktorýkoľvek mohol spustiť jadrový holokaust. Bola vystrelená pokusná raketa SAC z USA smerom k Marshallovým ostrovom a úradníci mylne informovali, že došlo k útoku na Tampu a Minnesotu.
Dňa 25. októbra sa sovietski velitelia rozhodli, že budú musieť rakety odstrániť, ale stále dúfali, že sa im podarí vymeniť rakety na Kube za Jupitery v Turecku. Než sa stihli rozhodnúť, Chruščov dostal mylnú informáciu, že invázia na Kubu bola zahájená… 26.októbra prelietavali americké letúny nad Kubou tesne nad korunami stromov a pri pobreží Floridy bolo zhromaždených 250 000 amerických vojakov pripravených vyraziť. Bolo naplánovaných 2000 bombardovacích náletov. Sovietskemu vojsku o sile 42 000 mužov velil stalingradský generál, pričom mal podporu 100 000 Kubáncov. Na Kube bolo zhruba 100 jadrových zbraní, o ktorých americká rozviedka nevedela (!) (str.193)
27. októbra zamierili ruské lode k hranici karantény. Jedna zo štyroch sovietskych ponoriek, ktorá mala chrániť sovietske lode bola prenasledovaná celý deň lietadlovou loďou USS Randolph. Už 160 km od blokády začalo vedenie Randolphu vypúšťať hĺbkové nálože, pričom netušilo, že ponorka vezie jadrové zbrane…
Málo známy prípad človeka, ktorý zrejme zachránil ľudstvo. Zoznámte sa: Vasilij Archipov
Ponorka bola zasiahnutá, teplota v nej prudko vzrástla, množstvo oxidu uhličitého sa blížilo k smrtiacej úrovni, osádka sotva mohla dýchať. Muži začali omdlievať a padať k zemi. Toto utrpenie trvalo skoro 4 hodiny. Zavládla panika. Veliteľ Valentin Savickij sa bez úspechu snažil skontaktovať generálny štáb. Domnieval sa, že vojna sa už začala a oni všetci umrú v hanbe, pretože nič neurobili. Nariadil, aby sa jadrové torpédo pripravilo k paľbe. Obrátil sa na ďalších dvoch dôstojníkov na palube. Jeden z nich, Vasilij Archipov, ho našťastie ukľudnil a presvedčil, aby zbraň neodpálili- tým najskôr sám a jediný zabránil vypuknutiu jadrovej vojny . (str. 194).
Chruščovovi a Kennedymu sa situácia začala vymykať z rúk. Sovietski diplomati zatiaľ vo Washingtone a New Yorku pálili svoje spisy. Zasvätení vo Washingtone evakuovali v tichosti svoje rodiny čo najďalej na juh. V poslednom, zúfalom pokuse vyslal Kennedy svojho brata, aby sa stretol so sovietskym veľvyslancom A. Dobryninom a oznámil mu, že USA sa chystajú zaútočiť, ak nedostanú okamžitý sľub, že svoje základne z Kuby neodstránia. Sľúbil, že USA na Kubu nevpadnú a že odstránia svoje balistické strely Jupiter z Turecka do 4 až 5 mesiacov.
(Odstránené boli v roku 1963. Ako oficiálny dôvod bolo uvedené údajné zastaranie…)
Dobrynin sprostredkoval správu Roberta Kennedyo Chruščovovi, ktorý vo svojich memoároch napísal, že správa Roberta Kennedyho bola ešte zúfalejšia- že „prezident si nebol istý, či ho armáda nezvrhne a nechopí sa moci sama“.
Úsvit ďalšieho rána priniesol zľutovanie. Sovieti oznámili, že stiahnu svoje zbrane z Kuby. Svetu spadol kameň zo srdca, ale zákulisné dianie urovnávalo situáciu ešte ďalšie ťažké tri týždne.
(O 30 rokov neskôr , v roku 1992, čakal McNamaru šok, keď sa dozvedel, že na Kube bolo štyrikrát viac ozbrojených síl Sovietov, než si mysleli, tiež trikrát viac ozbrojených Kubáncov).
(Výzkumníci nedávno zistili, že na ostrove Okinawa sa pripravovala do akcie rozsiahla skupina rakiet s megatonovými hlavicami a bojových bombardérov F-100 vyzbrojených vodíkovými bombami, ktoré mali pravdepodobne zaútočiť nie na ZSSR, ale na Čínu). (str. 195)
Keď celá kríza skončila bez útoku na Kubu, vojenskí velitelia zúrili. McNamara spomínal na ich rozhorčenie:
„Prezident pozval náčelníkov štábov, aby im poďakoval za ich podporu v dobe krízy, a nasledoval pekelná scéna. Curtis LeMay vykrikoval:
„Prehrali sme. Mali by sme sa tam vrátiť a ešte dnes a pekne s nimi zatočiť!“
Číňania obvinili Chruščova zo zbabelosti, pretože ustúpil… (str. 196). Kríza natoľko Chruščova politicky oslabila, že bol donútený nasledujúceho roku odstúpiť. Ešte predtým napísal Kennedymu dlhý, nevšedný dopis:
„Zlo prinieslo i niečo dobrého… ľudstvo hmatateľne pocítili horúci dych horiacich plameňov termonukleárnej vojny“.
Toľko úryvkov z knihy Utajené dejiny Spojených štátov o Karibskej kríze…
Karibská kríza nezatiahla napokon ľudstvo do Armagedonu jadrového konca dní. Vďaka pár ľuďom, ktorí potlačili svoje ego, vzopreli sa jastrabím generálom i všetkému tomu tlaku, ktorý ich mohol zničiť nielen politicky, ale i existenčne a možno i fyzicky. Bez ohľadu na chyby, ktoré Kennedy a Chruščov urobili vo svojich funkciách predtým, bez ohľadu na čokoľvek, čo tvorí škvrny na ich politickom charaktere, jedno im uprieť nemôžeme- v tejto kríze boli vo finále mužmi na svojom mieste.
Dúfam, že i dnešný svet, destabilizovaný rôznymi krízami a plný vojen, prešpikovaný zbraňami neuveriteľnej deštrukčnej sily má podobných Chruščovov a Kennedyov, ktorí ak zistia, že svet je (opäť) na pokraji útesu jadrovej apokalypsy , urobia tie správne rozhodnutia. Sýria sa začína javiť ako štátnický a morálny test súčasných predstaviteľov – a hoci sa pomer síl vo svete odvtedy zmenil, opäť je to prioritne o Rusoch a Američanoch .
Skúška charakterov nastáva.
Mier s vami, priatelia.
Vlkův dovětek:
Paní Cagan – Kosa si o Sýrii může psát co chce, ale at bude psát cokoli, nikdy nemůže dosáhnout účinku tohoto Vašeho článku!!! Nastala jedna z těch mimořádně řídkých chvil, kdy lituji, že Kosa není třeba německýcm bulvárním Bildem nebo aspon českým Bleskem… S jejich nákladem a čtenářskou obcí, ale jen mikroskopickým maličkým nevýznamným serverem. protože tenhle Váš text by měly číst miliardy lidí po celém světě!!! Trefila jste hřebíček na hlavičku!!! Ano při Kubánské krizi se svět jen o fous vyhnul jaderné válce. Díky prozíravosti a osobní zkušenosti obou tehdejších vůdců. Doufáte, že svět má i nyní své JFK a Nikity Chruščovy. Já se obávám, že nikoli. To je jeden obrovský malér. Tím druhým je, že zdešní americký prezident /myšlena jeho funkce, nikoli konkrétní osoba v ní/ je kompetenčně , vztahově a respektovaně už jen stínem toho, čím byl tento úřad v roce 1962. Dnes si americká generalita a lidé z tajných služeb dovolí diskutovat o tom, že nejdřív podniknou na Rusy útok a až potom s tím seznámí prezidenta a jeho administrativu!!!! Dokonc e to skoro okamžitě vyjde veřejně ve známost a prezident nekoná a nechá si to líbit!!!!
Tohle by se v roce 1962 stát nemohlo a myslím si, že ani nikd y do pádu Berlínské zdi. Tehd y skončil jeden svět a začal jiný. Svět v kterém už ani americký prezident neovládá svoje démony. Bohužel….Ten ruský to , zatím, dokáže. U obou platí otázka – a co bude zítra? Proto oba máme z vývoje v Sýrii takový strach!
+'&t='+escape(document.title)+
'&wi='+escape(window.screen.width)+'&he='+escape(window.screen.height)+')
KOSA NOSTRA zostra aneb NAŠE VĚC zostra ! Prostě Kosa zostra! 