O snoch, rozhodnutiach a modrej tráve…

napsal Vlado Bálint

Vlkův úvod:

Covid  je těžká deka. O tom žádná.  Politika  je  špína.  O tom také žádná.  K tomu běžné trable. Také deka. Přiznávám, že  jsem vděčný za každé  vybočení směrem k — k čemu vlastně?  Normálu?  Jak vypadá? Co je normální? Respektive –  co bude normální? Takže  to napíši jinak – jsem vděčen za  každý  záblesk světla, který prorazí  tu deku a  její  tmu, za  paprsek, který neutone  v politické špíně. Tohle pro mne představují  texty  slovenského autora  Vlada  Bálinta a vydavatelství BioBa.  Už jsem od něj na Kose nedávno publikoval. Dnes tak  činím s  radostí opět. Věřím, že  se  tím trefím i do kosířského rozpoložení….

Dnešní text je  z připravované  publikace Vlado Bálint  kniha esejí: Almanach cestovateľa.

Vlado Bálint: O snoch, rozhodnutiach a modrej tráve…

Prológ

Priatelia moji milí,

Kričím:

Ste mnohí v drahej chvíli,

keď po stý raz mi nalejú

penu piva hmlistú

v krčme U maliara naivistu.*

     Vždy, keď sa skončí udalosť, ktorú môžeme nazvať aj „revolúciou“, vyjde Slnko a vo vzduchu cítiť všadeprítomný pach novoty napĺňajúci myseľ nádejou, radosťou a všeobjímajúcou láskou. Je zrazu viditeľná ako Láska, ktorá tu vždy bola, ale nikto si ju nevšímal, pretože bol príliš zaneprázdnený pracovnými povinnosťami. Láska oteplila zatvrdnuté srdcia a milí revolucionári sa cítia ako jedna rodina. Odpúšťajú si neodpustiteľné a berú sa takí, akými sú. Nič im nebráni, aby spolu trávili voľný čas a chvíle, keď nepripravujú svet na nové zajtrajšky, ani ich nenapadne navzájom si zvádzať manželky či manželov, a dokonca ich deti hovoria o rivaloch svojich rodičov úctivo a s rešpektom.

     Stal sa „zázrak“, ktorý nikto nekomentuje. Teplo preniká do morku kostí a deťom revolúcie sa zdá, že to už nikdy nebude inak. V tej chvíli tomu veria a z pohľadu diváka sa zdá, že robia to najprirodzenejšie a najlepšie, čo môžu, alebo vedia. Prebieha zaujímavý úkaz, keď sa dejú veci, ktoré neučia na nijakej škole či kurze, nik nemusí mať diplom a nikto neopisuje, aby mohol zvyšovať svoj kredit v spoločnosti. Všetci si vychutnávajú svoje rána ako mládenci či panny, vediaci, že život bude taký krásny, akým krásnym si ho urobia. Vtedy sa ľudia nikde neponáhľajú a ten, kto stratí peňaženku, ju vzápätí nájde v usmiatych rukách neznámeho človeka. Keď preráta svoje peniaze, zistí, že má o stovku viac, a na rukách mu naskakuje husia koža, keď vymýšľa spôsoby, ako to tomu neznámemu vráti. Nevie síce komu, ale jedno vie určite – že toho človeka miluje ako blížneho. Už mu nejde o peniaze, vie, že zajtra asi nebudú. Nejde mu o niečo, o čo nikdy nešlo. Miluje ho nezištne, presne tak, ako by chcel milovať sám seba. To je jedna z prvých lekcií, ako sa všetko dá…

     Revolúcia splodila svoje deti. Počuť džavot a smiech. Nikto už nemá kľúče, lebo nemá čo zatvárať.

     Vzdialený pozorovateľ vidí, ako ľudia otvárajú svoje srdcia a hovorí si: Je to dobré.

     A takto si ľudkovia žijú, žijú, neumierajú…

     Neskoršie sa dopracujú k tomu, že začnú tvoriť nové svety…

     Alebo sa to všetko môže diať inak.

     Sú dvaja. Potom traja. Dvaja sa spoja proti tretiemu. Štyria proti tisícom a napokon šiesti proti miliónom…

     Na miske váh veru úžasný nepomer. Vzdialený pozorovateľ však vidí, ako Málo tlačí váhu zľahka. Akoby gram prevážil tony. Rozum sa zastaví, lebo nevídaný jav láme všetky princípy, zákony, pravidlá… Náš starý známy vzdialený pozorovateľ však vidí skutočnosti a neskutočnosti. Vidí, že tona nie je tona, lež len slovo ľahšie ako gram. Áno je „možno“ a nie je „asi“ . Sľub je „márnosť“, burina „okrasný ker“. Lož nosí šaty „pravdy“ a pravda je „lož“, ktorá sa nepripúšťa…

     Je pozorovateľom. Neurobí nič. Cíti pachuť slobodných rozhodnutí. A nikto nevidí, že je zarmútený a žiali.

     Jednoducho len Je a pozoruje.

     Radosť a žiaľ sa zrkadlí vo hviezdnom prachu. V zákrutách sveta sa stretajú nádeje a trosky. Čas nie je, ale nádej stále pláva medzi extrémami a odovzdáva svoju skúsenosť do každého prachového zrnka. V štrku sa mieša nádej a chaos. V nových hviezdach sa taví stará špatnosť a nový cement čaká na svojho staviteľa. Teraz nie je nič viac a nič nie je menej.

     Teraz je Všetko. Všetko čaká na rozhodnutia. A to Všetko je pripravené na svojich nových architektov. Prítomný tvorca či pozorovateľ sa môže nadýchnuť. Dáva ďalšiu príležitosť. A príležitosť je viac ako šanca.

     Šancu dáva rozmarný despota, príležitosť milujúci rodičia…

     Ktovie, koľký raz sa deje táto radostná premena. Koľký raz sme boli rozomletí, pretavení či inak láskavo vyvedení z Labyrintu Sveta. Mlyn melie pomaly a isto, a samotná skutočnosť, že tieto slová ktosi používa, vypovedá o tom, že táto historka má koreň vo svojom rodokmeni. Pripomína nám skutočnosti, ktoré sú našou súčasťou, lebo z Mlyna Sveta sme vzišli a kedykoľvek sa tam môžeme vrátiť…

     Revolúcia plodí svoje deti rovnako, ako ich požiera. Ako Kronos. Ako druhy, ktoré po párení jednoducho zožerú partnera.

     Tak, ako sa radosť a žiaľ, nádej a poznanie zrkadlia vo hviezdnom prachu, tak sa aj v ľuďoch odráža táto veľkosť v ešte väčšom svete vedomia, podvedomia či nevedomia, aby v jeden krásny okamih zažili zázrak tvorby, zázrak stvorenia samého seba a užasnú nad tým, že sú svedkami vlastného počatia. Smrť si nikto nevšíma, lebo nie je podstatná… Neexistuje.

     Vždy, keď sa skončí udalosť, svet sa rozdelí na tých, ktorí si svoje narodenie pamätajú, a tých, ktorí uveria, že tráva je modrá a nebo zelené. Rozdelený svet sa nikdy neteší láske a nikto vám nevráti to, čo stratíte. V rozdelenom svete vás chcú obrať o vašu dušu, lebo tá má cenu pre všetkých „spoluhráčov“. V rozdelenom svete si mládenec a akože panna svet predstavujú podľa návodu. Úspech je život, ktorého podobnosť so životom je číro náhodná. Pravda je formou, do ktorej sa treba vtesnať. Sloboda je pohyb v úzkom tuneli nariadení a príkazov, česť je prežitok a strach je štýl, ktorý si musíte osvojiť, lebo… mladí, neskúsení, nevzdelaní a iní musia predsa dostať šancu…

     Vo Svete Naopak gram preváži tonu a lož zožiera pravdu ako parazit, ktorý žije svoj vlastný, virtuálny život. Pieseň stará, známa. Pripomenutá a opäť zabudnutá ako príbeh o prachu, kde sme my, oni, ono, ona v esencii a čakáme na ďalšiu príležitosť prejaviť sa a rásť. Alebo padnúť a opäť sa rozplynúť…

Keď sa rany zahoja

a zhnijú steny plagátov,

Posledná ruka

kyticu k hlavám uloží…

Opití

v chráme

zabudli

na sľuby

o ráne

Ústa šepkali

a noty nemal kto zapísať.

Keď je tak ďaleko

hudba, hudba…*

     Jedného dňa bude Hudba ako Pocit, čo tvorí nový, čistý, dobrý svet, našou spoločnou voľbou. Vtedy nás naše rozhodnutia nekatapultujú do prenatálnych čias stvorenia. Šteklivý pocit lásky v hrudi objíme všetko a všetkých, lebo budeme vedieť, že my Sme a boli sme Všetko. Pripomenieme si, ako prostý, dobrý ujo na lazoch, súc šťastný a spokojný: „Spomenul si vôl, že teľaťom bol“ a rozprávka o tom, že „vyjde Slnko a vo vzduchu cítiť všadeprítomný pach novoty“ sa stane skutočnosťou, ktorú začneme žiť teraz a napokon navždy…

Epilóg

Zabudni na to, čo vieš.

*

Spomeň si na to, čo cítiš.*

 

* vlado bálint: Deň po Jánskej noci, BioBa 2011, ISBN 978-80-970758-0-4

Vlkův  dovětek:

Pokud  vás  Vlado Bálint  svým esejem oslovil, pak vězte, že je také  hudebníkem.Celou  jeho produkci, at  už literární nebo hudební naleznete na s tránkáchvydavatelství BioBa.